LIT.
… na pamiatku toho, ktorý vyhodil benediktínsky kláštor a dostal za to toto vyznamenanie; ktorý ho vyhodil, hoci vede, že generál je šialený.

HEINRICH BOLL – BILIARD O POL DESIATEJ






MO 25 MRAVNÉ ODSÚDENIE VOJNY AUTOROV SVET. LIT.
„Odišli moji kamaráti, odišli, a ja som tu ostal. Ja som ostal. Nevzdávam sa svojich kamarátov, zajtra ráno sa opäť s nimi stretnem.“ ( Robby )
„Predtým si s nimi býval častejšie.“
„Pretože si tu nebola ty, Pat.“
„Potrebuješ kamarátov…“
„Teba tiež potrebujem,“ odvetil Robby.
ERICH MARIA REMARQUE – TRAJA KAMARÁTI









MO 25 MRAVNÉ ODSÚDENIE VOJNY AUTOROV SVET. LIT.
„Zomrel o tretej odpoludnia. Oddýchol si. Ale iba nakrátko. Čoskoro je mlčanie neznesiteľnejšie jako stenanie. Čo robím nemá nijaký zmysel. Ukladá mŕtveho pohodlnejšie, hoci už nič necíti. V jednom okamihu vyzerá obličaj takmer zdravo – potom sa rýchle mení na cudziu tvár mŕtvych, ktoré som tak často videl.“
ERICH MARIA REMARQUE – NA ZÁPADE NIČ NOVÉHO




MO 25 MRAVNÉ ODSÚDENIE VOJNY AUTOROV SVET. LIT.
„Práve prešli popri širokej bráne okolo fiakra, ktorý tu parkoval : koň a kočiš spali. Boli tak zo dvadsať krokov vzdialení, keď v tom sa vôkol nich všetko zatriaslo : olepujúci červený blesk, hromový rachot, dážď vytrhaných škridlíc a rozbitých oblokov. Pritisli sa k stene domu. V zásvite blesku videli svoje oči plné lásky a hrôzy. Niekoľko krokov od nich uprostred trosiek rozdrúzganého fiakra, ľudia, ktorí vybehli z domov, dvíhali umierajúceho kočiša, prešli s ním celkom popri nich : z úbožiaka tiekli kvapky krvi. Peter a Lucia boli hrôzou skamenení, tak úzko k sebe pritisnutý. Obidvaja sa začali triasť.“
ROMAIN ROLLAND – PETER A LUCIA






MO 25 MRAVNÉ ODSÚDENIE VOJNY AUTOROV SVET. LIT.
„Viackrát prinesiem zomierajúcemu vody aj sám z nej pijem. Je to prvý človek, ktorého som zabil vlastnými rukami, ktorého môžem dodobřeidieť, ktorého zomieranie je mojím dielom. Každý jeho výdych zasahuje moje srdce. Má neviditeľný nôž, ktorým ma bodá. Dal by som veľa za to, keby zostal nažive.“
ERICH MARIA REMARQUE – NA ZÁPADE NIČ NOVÉHO





MO 25 MRAVNÉ ODSÚDENIE VOJNY AUTOROV SVET. LIT.
Môj stav sa neustále zhoršuje, nemôžem viac ovládať vlastné myšlienky. Mlčanie sa vlečie, preto sa mu prihováram : „Kamarát nechcel som ťa zabiť. Keby si sem skočil ešte raz, neurobil by som to, ak by si bol aj ty rozumný. Ale predtým si bol pre mňa iba myšlienkou. Teraz však vidím, že si človek jako ja. Myslel som na tvoje ručné granáty, na tvoj bodák, na tvoje zbrane – teraz vidím tvoju tvár, a to čo máme spoločné. Odpusť mi kamarát. Vidíme to vždy príliš neskoro.