Medzi najznámejších štúrovcov patria Janko Kráľ (1822 – 1878) – najrevolučnejší básnik romantizmu+jánošíkovská tematika, Samo Chalupka (1812 – 1883) – vyjadruje v básniach svoju lásku k domovine, vlastenecké cítenie, hrdinstvo slovenského ľudu a odpor k násiliu, Ján Botto
(1829 – 1881) – námetmi jeho tvorby sú obetavosť za ciele slobody a sociálnej spravodlivosti a ľudovosť, a nakoniec Andrej Sládkovič (1820 1872) – vyjadruje lásku k slovenskému národu, opisuje romantický ideál slovenskej dievčiny a morálne sily uvedomelého ľudového hrdinu.
Najznámejšie diela:

Janko Kráľ
- ŠahyZaliata panna vo Váhu a divný
- Krajinská pieseň
- Jarná pieseň
- Orol vták

Ján Botto
- Žltá ľalia
- Margita a Besná
- Smrť Jánošíkova
- Báj na Dunaji

Samo Chalupka
- Mor ho!
- Turčín Poničan
- Boj pri Jelšave
- Branko
- Likavský väzeň
- Kráľohoľská
- Valibuk

Andrej Sládkovič
- Marína
- Detvan
- Nehaňte ľud môj
- Sôvety v rodine Dušanovej

Postupnými zmenami chceli zlepšovať sociálne a kultúrne pomery, posilňovať pocit ľudskej dôstojnosti a sebavedomie neprivilegovaných vrstiev, vzbudzovať ich záujem o veci verejné, a tak klásť základy občianskej spoločnosti. Zároveň tým posilňovali národnú spolupatričnosť a hrdosť. Zároveň sa pripravovali na vstup do veľkej politiky. Iniciovali slovenský Prestolný prosbopis, adresovaný kráľovi Ferdinandovi V. (reagoval na silnejúcu maďarizáciu), ktorý môžeme považovať za prvé reprezentatívne politické vystúpenie Slovákov (5.6.1842 ho odovzdali vo Viedni) a dotvárali politický program. Podobne ako maďarské reformné hnutie, na čele s L. Kossuthom, požadovali zrušenie poddanstva, šľachtických privilégií a súdov, zaistenie občianskej rovnosti. Na rozdiel od neho však žiadali zastaviť maďarizáciu, uznať Slovákov za národ, uplatniť slovenčinu v nižšom školstve, úradoch a v cirkvi. Za revolúcie v rokoch 1848 - 1849 iniciovali všetky významné slovenské politické aktivity.

Politický program
Štúrovci sa zaoberali zrušením poddanstva, zdanením šľachty, zveľadením priemyslu a obchodu, rozširovaním národného školstva, čo sa prejavovalo aj v článkoch Slovenských národných novín.
Štúrovi prívrženci rovnako odmietali feudalizmus, absolutizmus, stavovské privilégiá, maďarizáciu, vyznávali moderné politické idey, ako ústavnosť, zastupiteľstvo, rovnosť národov, romantizmus, slovanskú vzájomnosť, obdivovali ľudovú kultúru a neprivilegované vrstvy. V 40. rokoch uprednostnili trpezlivú každodennú prácu a osvetu pred radikálnymi postojmi. Propagovali moderné podnikanie, význam vzdelania, zakladali nedeľné školy, knižnice, spolky miernosti, vyzývali pestovať národné umenie. Štúrovci sa zaslúžili za vznik slovenskej hymny, vlajky a znaku.
Ľudovít Štúr ako poslanec v uhorskom sneme za mesto Zvolen (1847 - 48) presadzoval zrušenie poddanstva, postavil sa na stranu revolúcie uskutočnenej roku 1948 – 1849. V roku 1848 vystupuje v Liptovskom Mikuláši - Žiadosti slovenského národa. Predstavitelia slovenského národa žiadali autonómiu Slovenska v rámci Rakúska (názov štátu mal byť Slovenské okolie, systém slovenského školstva, slovenský jazyk ako úradný a vyučovací. Viedenská vláda, ktorá sľubovala plnenie požiadaviek utlačovaných slovanských národov v Uhorsku, však svoje sľuby nesplnila, po porážke predstaviteľov štúrovského hnutia prenasledovala a Štúr bol až po smrti pod policajným dozorom v Modre. Národný program
Štúrovci emancipáciou ľudových vrstiev, a nie politickými rozhodnutiami sa snažili vytvoriť moderný slovenský národ. Postupne opúšťali tradičnú predstavu evanjelikov o československej kmeňovej jednote a stotožnili sa s ideou slovenskej národnej svojbytnosti.