"Odevzdal jsem svůj lístek ve znamení revoluce, neboť jsem ten, jenž věří v osudnou nutnost štěstí." Toto vyznanie Nezval uverejnil v roku 1922 v skladbe Podivuhodný kouzelník. De facto sa ním prihlásil k revolučnému spolku Devětsil a tým pádom aj k poetizmu. Založil tak jeden z mála, pokiaľ nie jediný umelecký smer obmedzujúci sa na súčasnú Českú republiku a okolie.

Vítězslav Nezval sa narodil 26.5.1900 v rodine dedinského učiteľa, pričom ako miesto narodenia sa uvádzajú minimálne štyri názvy tej istej dediny: Biskoupky u Třebíče, Biskoupky na Moravě, Biskoupky u Brna, Biskoupky u Moravského Krumlova. Krstné meno mu vybral otec podľa básnika Vítězslava Hálka. Zomrel 6.4.1958 v Prahe. Vyštudoval gymnázium v Třebíči (maturoval v roku 1919), jeden semester študoval právo v Brne a filozofiu v Prahe na Karlovej univerzite. Štúdiá nedokončil a okrem krátkeho zamestnania v redakcii a činnosti v Osvobozeném divadle sa venoval len a len literatúre. Už od mladi sa prejavoval ako všestranný umelec – hral v orchestri, skladal piesne i maľoval. Verše písal už od šestnástich rokov, radil mu Jiří Mahen.
Po štúdiách Nezval býval striedavo v Prahe a u svojich rodičov, ktorí sa však často sťahovali. Avšak počas týchto pobytov mimo mesta napísal veľkú väčšinu svojich diel. Jeho prvotinou bolo dielo Most. Súčasne však vznikla aj skladba Podivuhodný kouzelník, ktorá bola kľúčová pre jeho ďalší básnický rozvoj. Bola taktiež uverejnená v zborníku Devětsil v roku 1922 a neskôr začlenená do zbierky Básně noci. Bola vlastne oslavou práce. Nezval sa veľmi rýchlo dostal, najmä vďaka svojmu temperamentu, do čela Devětsilu. Jeho nasledujúca zbierka Pantomima sa pokladá, spolu s článkom Karla Teigeho Poetismus, za manifest poetizmu. Je to vlastne montáž veršov so spoločenskou tématikou. Nachádzajú sa tu takzvané fotogenické básne, v ktorých ide o spojenie obrazu, fotografie a textu, vaudevilly (kabaretné scénky) i veľké skladby. Zaujímavé je to, že hoci sympatizuje s proletárskou poéziou (dokonca vstúpil do KSČ), píše poetisticky.
V priebehu šiestich rokov vydal pätnásť poetistických skladieb. V diele Matka Naděje poukázal na lásku k matke (matka bola povýšená nad všetky ostatné ženy, ostatné boli zobrazované ako milenky), krásu prírody, rozoberá základné životné hodnoty a protestoval proti fašizmu. Výraznou bola báseň Edison, ktorá je polytematická a oslavujúca život a tvorivú schopnosť ľudí. Bola zaradená do už zmienenej zbierky Básně noci (1930).

Táto bola z väčšej časti venovaná Otokarovi Březinovi, ktorého si veľa avantgardných umelcov vážilo pre jeho hĺbavú poéziu. Táto zbierka je písaná zrozumiteľne a priamo, bez akýchkoľvek cudzích slov, archaizmov či zloženín. Je to posledná Nezvalova poetistická zbierka.
V roku 1930 sa v časopise Zvěrokruh uverejnili ukážky francúzskej surrealistickej tvorby a Bretonov Druhý manifest surrealizmu. Nezvalovou reakciou bolo niekoľko textov, až nakoniec zbierky Zpáteční lístek a Sbohem a šáteček sa stali vyznaním vzťahu k francúzskym autorom, skutočným naplnením surrealistického programu boli až diela Žena v množném čísle, Praha s prsty deště a Absolutní hrobař. V roku 1934 vzniká Skupina surrealistov v ČSR častejšie nazývaná Surrealistická skupina. Inšpirovala sa Apollinairom a patrili k nej napríklad Nezval, Teige, Biebl, ši Ježek. V tom istom čase vydáva anonymne 52 horských balád večného študenta Roberta Davida. Ďalšie diela boli zamerané na lásku k matke a strachu o jej život. V priebehu rokov 1935-1938 vydal trojicu esejistických kníh, trilógiu takzvaných prechádzok po meste – Neviditelná Moskva, Ulice Gît-le-Coeur, Pražský chodec. Venoval sa taktiež prekladaniu diel tvorcu surrealizmu André Bretona, Rimbauda a Mallarmého. Tridsiate roky boli plodnými pre Nezvalovu dramatickú tvorbu. K jeho výtvorom patrí napríklad dramatizácia Troch mušketierov, vlastné hry Manon Lescaut a Loretka. K divadelnej tvorbe sa Nezval vrátil po pätnástich rokoch hrou Dnes ještě zapadá slunce nad Atlantidou. V tejto hre varuje pred zneužitím vynálezov, najmä jadrovej energie.
Po 2. svetovej vojne vzniklo niekoľko skladieb, ktoré boli poznamenané dobou (Stalin, Spěv míru), ďalej boli uverejnené zbierky veršov Veliký orloj (úvodná báseň bola autobiografická), v ktorej ešte používa niektoré tvárne postupy surrealizmu, lenže sa ho ako systému zriekol a priklonil sa k socialistickému realizmu, Historický obraz (táto bola len doplnená, pôvodná verzia bola z roku 1939), ktoré síce boli napísané skôr, ale nemohol ich vydať (bol kvôli nim aj krátko väznený – 1944). V roku 1938 Surrealistickú skupinu rozpustil vzhľadom k odmietaniu kritiky stalinského ZSSR. Nezval svoju tvorbu uzavrel tromi zbierkami (Křídla, Chrpy a města, Nedokončená), ktoré sa vyznačovali veľkou rôznorodosťou.

Poetizmus vznikol v rámci českej medzivojnovej literatúry. Popri tradičnej poézii veľa básnikov nadviazalo na avantgardné smery z konca 19. storočia. Mladi ľavicovo orientovaní básnici vytvorili skupinu s názvom Devětsil, podľa názvu časopisu. Zoskupili sa tu napriklad Nezval, Seifert, ale i divadelníci Voskovec a Werich.

Ich zásadou bola ľudovosť, popierali intelektualizmus, psychlogizáciu či individualizmus, presadzovali najmä zrozumiteľnosť a zábavu. V roku 1924 sa táto skupina rozdelila na dva prúdy. Jeden sa začal venovať proletárskej tvorbe a druhá vytvorila nový básnický smer-poetizmus. Nazval ho tak Karel Teige a existoval len v Čechách. Slovo poetizmus vzniklo z latinského slova poesis, ktoré znamená poézia. Poetizmus sa nechcel stať iba literárnou záležitosťou, ale sa usiluje stať „Uměním života, uměním žít a užívat.“ (Teige). Propaguje aktívny vzťah k životu a snaží sa ho zachytiť pomocou novej a netradičnej obrazotvornosti, inšpirácie, zdôrazňoval emocionálnu stránku, zmyslové vnímanie skutočností, hravosť a optimizmus. Na druhej strane vystupuje proti malomeštiackemu štýlu života a kultúre a literatúre propagujúcej buržoáziu. Propagoval takzvanú čistú poéziu. Inšpirovať sa nechávajú najmä exotikou, erotikou, snami, novými vynálezmi, akými boli elektrina, telegraf, film.. Avšak odmietali interpunkciu a logicky usporiadané vety. Kládol veľký dôraz na obal. Mal aktívny vzťah k životu, ktorý zachytával prostredníctvom emócií, fantázie a asociácií autora. Zdrojom inšpirácie bola predstavivosť (imaginácia) spisovateľa, životná aktivita a objavovanie exotických krajín. Dopredu sa dostávajú lyrickoepické útvary, najmä básne - pásma, ale vyskytovali sa aj kaligramy. Poézia mala prinieť radosť a krásu ľuďom. Využívala sa hlavne metafora (prepojenie na základe vonkajšej podobnosti javov, vlastností a pod.) a obraz. Najvýznamnejšími poetistami boli práve Vítězslav Nezval (Pantomima, Podivuhodný kouzelník, Papoušek na motocyklu), Karel Teige (článok Poetismus, ktorý bol manifestom poetizmu), Jaroslav Seifert (Na vlnách TSF, Poštovní holub, Jablko z klína), František Halas a Vladimír Holan. V slovenskej literatúre na poetizmus nadviazali Ján Smrek, Ladislav Novomeský a Ján Kostra.

Poetizmus bol básnický smer typický pre Čechy. Kladie dôraz na obal ( nový typ písma, bez interpunkcie a podobne), básne sa väčšinou odohrávajú v mestách či exotickom prostredí. Propagoval aktívny vzťah k životu, kládol dôraz na zmyslové vnímanie vecí. Autori sa nechávajú inšpirovať dobou, najmä vedecko-technickým pokrokom. Sám Nezval najviac prispel k rozmachu tohto literárneho smeru. Najmä svojimi excelentnými prekladmi francúzskych spisovateľov sa dostal do povedomia svetovej verejnosti. Poéziu tvoril ľahko a spontánne. Vždy prekvapil nezvyklou metaforou a hudobnosťou svojich diel, čo dodnes udivuje jeho čitateľov.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Nezval a poetizmus