Tým v ňom konkretizuje hierarchiu životných hodnôt, a tak uvádza čitateľky do vlastnej roly.
V spoločenskej atmosfére, v ktorej sa len začína uznávať individualita mladého dievčaťa, túžiaceho sa presadiť v zmysle sociálnom i sexuálnom, sa priam natíska do literatúry prastarý sujet Popolušky. Preberá jej nevýhody a komplexy a po línii osudovej výhry dobre slúži ako rámec pre výchovný príklad. Rozprávka sa uskutočňuje v reálnom živote. Predprevratové príbehy slovenských dievčat sa odohrávajú v peripetiách lásky. Založenie rodiny je obyčajne šťastným koncom, zadosťučinením za prežité príkoria napokon aj jedinou možnou cestou oslobodenia z detskej závislosti na rodičoch. Bola to literatúra, ktorá obhajovala právo na slobodnú voľbu partnera a podporovala prekonávanie spoločenských predsudkov a priehrad v ľúbostnom vzťahu.

Sirota Podhradských

Sirota Podhradských je prvý dievčenský román. Vyšiel v roku 1889. Vansová v ňom zobrazuje ťažké položenie siroty Violy, ktorej padá na plecia starosť o celé domáce hospodárstvo Vilinských. Vajanský ju charakterizuje ako „nesebeckú heroínu, ktorej každý krok žitia strpčuje nepriazeň osudu“. Viola je dobrá ku každému, kto trpí a je slabší od nej, ale živí v sebe vzdor a odmietavú hrdosť voči tým, ktorí sa jej nešetrne dotkli. V osamelosti a podriadenosti sa rozvila sila jej duše na obranu proti ponižujúcej závislosti a hanobeniu otcovej pamiatky. V cudzej rodine si vytvára vlastný svet, borí sa s príkorím, urážkami i vlastnými citmi, až napokon neváha roztrhať a spáliť listiny – neočakávané potvrdenie jej dedičského práva na majetok Vilinských – aby doviedla svoje morálne víťazstvo do konca a manifestovala tak bezhraničnú dôveru v silu lásky a pevnosť charakteru svojho ženícha, najstaršieho syna Vilinských Imricha.
Rozloženie hlavných postáv pre interakciu pripomína fabulačnú schému rozprávky. Slabý a chorý otec – tútor, prenasledovaná sirota, ktorá prišla o všetky výhody svojho stavu, majetok, česť, fyzicky zranená, macocha, ktorá vo všetkom uprednosťňuje svoju chovanicu. Vansová využíva kontrastné spodobenie dievčat, ktoré dramatizuje vnútorný priebeh Imrichovej voľby. Hermína, Vilinskej chovanica, potrebuje skvelý rámec, aby jej krása mala význam. Veľkomesto jej ponúka priestor pre uspokojenie ženskej márnivosti a s ním naplnenie celého životného programu. Naopak pôvab odstrkovanej Violy neudiera do očí, ale vystupuje na pozadí jej tichého a nenahraditeľného účinkovania v rodine. Z vlastného citového rozjatrenia rastie jej porozumenie pre starosti a potreby iných.