O dievčenskej literatúre

NA IHLÁCH OČAKÁVANIA


Od narodenia vstupuje dieťa do spojenia s ľuďmi a vyrovnáva sa so situáciami, ktoré ohrozujú jeho prestíž, viazanú s požiadavkami na dosiahnutý vek, ale aj na jeho príslušnosť k ženskému alebo mužskému pohlaviu. V rodine sa mu predkladajú vzory správania diferencované na chlapčenské a dievčenské. V spoločnosti je dieťa vystavované tlaku učiť sa svojim rolám v priebehu cieľavedomej výchovy a v priebehu získavania sociálnych skúseností. Rozdielne roly, určované pohlavím, sú odvodené z rozdielnych biologických funkcií muža a ženy, z rozdielov psychofyzickej výbavy, z rozdielnych rodičovských úloh muža a ženy v rodine a spoločnosti.
Mladý človek si aktívne vyhľadáva vzory a pre voľbu knihy nie je bezvýznamné, či je hlavným hrdinom dievča alebo chlapec. Pre chlapcov je typické konanie a účasť na konaní, pre dievčatá prežívanie skutočnosti. Toto členenie sa začína prejavovať s nástupom pohlavného dospievania.

Pomenovanie „dievčenská literatúra“ označuje určitú časť literatúry, o ktorú sa zaujímajú dospievajúce dievčatá, vo veku už od deviateho, najmä však jedenásteho roku. Podstatnou zložkou ženskej komunikácie je ochota vžívať sa do pocitov iných, prežívať s nimi radosti a žiale. Je to prednosť, ktorá má slúžiť žene predovšetkým ako matke vychovať potomstvo, pretože citová kultúra matky má pre utváranie charakteru a zdravé uplatnenie potomstva základný význam. Dievčatám na prahu dospelosti vyhovuje romantická hrdinka „super-ona“, ktorá trpí a presadzuje sa charakterom v citových vzťahoch, v nevýbojnej aktivite. V polarite opozitných emócií stoja proti sebe pocit triumfu, napätia, účasti a žiadosti a pocity smútku, dojatia, úžasu, túžby a úcty. Je to literatúra, ktorá hľadá diferenciáciu psychických vlastností pre životné roly, pod vplyvom tradícií, ktoré podporovali fungovanie rodinyv hospodárskom systéme spoločnosti.

Predprevratová dievčenská literatúra

Na konci 19. storočia sa u nás stáva novým konzumentom literatúry dievča z meštianskej rodiny. Priemyselná výroba či nájomné sily ho odbremeňujú od hrubej domácej práce, zostáva mu čas na čítanie. Je to už vek predĺženého dievčenstva, prípadne roky čakania a prípravy na sobáš. V lektúre dominuje záujem o ľúbostný príbeh. Proti obnove záujmu o rytirsky román a príbehy zo šľachtického dvora, ktoré sa čítali v cudzej reči, vystupuje intencionálna národná tvorba, ktorá sa usiluje zachovať postupy tejto literatúry, ale v tematike z domáceho meštianského prostredia.

Tým v ňom konkretizuje hierarchiu životných hodnôt, a tak uvádza čitateľky do vlastnej roly.
V spoločenskej atmosfére, v ktorej sa len začína uznávať individualita mladého dievčaťa, túžiaceho sa presadiť v zmysle sociálnom i sexuálnom, sa priam natíska do literatúry prastarý sujet Popolušky. Preberá jej nevýhody a komplexy a po línii osudovej výhry dobre slúži ako rámec pre výchovný príklad. Rozprávka sa uskutočňuje v reálnom živote. Predprevratové príbehy slovenských dievčat sa odohrávajú v peripetiách lásky. Založenie rodiny je obyčajne šťastným koncom, zadosťučinením za prežité príkoria napokon aj jedinou možnou cestou oslobodenia z detskej závislosti na rodičoch. Bola to literatúra, ktorá obhajovala právo na slobodnú voľbu partnera a podporovala prekonávanie spoločenských predsudkov a priehrad v ľúbostnom vzťahu.

Sirota Podhradských

Sirota Podhradských je prvý dievčenský román. Vyšiel v roku 1889. Vansová v ňom zobrazuje ťažké položenie siroty Violy, ktorej padá na plecia starosť o celé domáce hospodárstvo Vilinských. Vajanský ju charakterizuje ako „nesebeckú heroínu, ktorej každý krok žitia strpčuje nepriazeň osudu“. Viola je dobrá ku každému, kto trpí a je slabší od nej, ale živí v sebe vzdor a odmietavú hrdosť voči tým, ktorí sa jej nešetrne dotkli. V osamelosti a podriadenosti sa rozvila sila jej duše na obranu proti ponižujúcej závislosti a hanobeniu otcovej pamiatky. V cudzej rodine si vytvára vlastný svet, borí sa s príkorím, urážkami i vlastnými citmi, až napokon neváha roztrhať a spáliť listiny – neočakávané potvrdenie jej dedičského práva na majetok Vilinských – aby doviedla svoje morálne víťazstvo do konca a manifestovala tak bezhraničnú dôveru v silu lásky a pevnosť charakteru svojho ženícha, najstaršieho syna Vilinských Imricha.
Rozloženie hlavných postáv pre interakciu pripomína fabulačnú schému rozprávky. Slabý a chorý otec – tútor, prenasledovaná sirota, ktorá prišla o všetky výhody svojho stavu, majetok, česť, fyzicky zranená, macocha, ktorá vo všetkom uprednosťňuje svoju chovanicu. Vansová využíva kontrastné spodobenie dievčat, ktoré dramatizuje vnútorný priebeh Imrichovej voľby. Hermína, Vilinskej chovanica, potrebuje skvelý rámec, aby jej krása mala význam. Veľkomesto jej ponúka priestor pre uspokojenie ženskej márnivosti a s ním naplnenie celého životného programu. Naopak pôvab odstrkovanej Violy neudiera do očí, ale vystupuje na pozadí jej tichého a nenahraditeľného účinkovania v rodine. Z vlastného citového rozjatrenia rastie jej porozumenie pre starosti a potreby iných.

Život vyplnený povinnosťou, príroda ako priestor pre povznesenie a očistenie duše pomáhajú Viole udržať si rovnováhu a silu pre zdolávanie svojho údelu.
Autorke sa podarilo vystihnúť čaro zbližovania dvoch mladých ľudí, narastanie ľúbostného vzťahu cez súcit a obdiv, rozobrať jeho zmätky a neistoty. Vansová tak dáva svojim čitateľkám prvú možnosť prežívania ľúbostného citu v jednoduchom a zrozumiteľnom rámci ľudských vzťahov.
Osudové rozuzlenie, ku ktorému vedie cesta utrpenia, sa stáva rozprávkovým zadosťučinením spravodlivosti a prináša povzbudenie pre čitateľky, ktoré v príbehu Violy nachádzajú paralely so svojimi zážitkami a skúsenosťami. Potvrdzuje sa tu: Konaj si svoju ženskú službu, prejav svoje možnosti v každej chvíli a tvoje položenie nikdy nie je beznádejné.


Veľké šťastie

U Timravy nie je sirota Katuša hlavnou postavou diela, dejová línia sa odvíja z temperamentu jej kamarátky Józy.
Józa je protikladom nesmelej, málovravnej a v rozrušení nešikovnej Katuši, ktorú prezývajú Popoluša. Katuša bola prijatá za vlastnú v rodine Nivských, ale zaznávaná, šikanovaná, zastáva miesto slúžky. Vedľa nej rastie Otila, domáca dcéra, ako krásna a pestovaná kvetina. Červenčík, mladý levita, kňazov pomocník, si nevedomky postupne podmanil srdcia všetkých troch dievčat. Je však princom pre Katušu, povolaným viniesť ju z ťažkého položenia, stať sa jej záštitou, nádejou pre rozvinutie tých zábleskov ducha, ktoré sa skromne vyvýjajú v kontakte s rovesníčkami. Timrava oveľa realistickejšie zobrazila životné prostredie a rozviedla tri rozdielne postavy dievčat. Dejové napätie nevytvára opisovaním výnimočných udalostí, ale živou scenériou dedinského života, dejové zápletky sa prekrývajú s mozaikou ľudských osudov.

Popelka

Šoltésovej príbeh mladosti Popelka predstavuje ideálnu dvojicu, vzťah, ktorý nezovšednie vekom, tajomstvo šťastného ľúbostného vzťahu. Príbeh je zaznamenaný v podobe denníka.
Hlavná hrdinka je sirota, chovanica v dome néniky Drobnickej. Na oči sa jej vyhadzuje každá nevďačnosť, hoci sa usiluje splácať dlh za prístrešie oddanou službou. Anna je dobrá, súcitná s chudobou, ohľaduplná voči doktorovým pacientom, no predovšetkým je schopná vyjadriť svoj názor i kritické poznámky na adresu doktora, ktoré si on prečíta pri náhodnom nahliadnutí do zabudnutého denníka. Je dôsledná, nedovolí doktorovi vyjadriť svoje city k nej, kým sa nevyrovná so svojou ľúbostnou porážkou Drobnickej dcéra Ilona, ktorá bola doňho tiež zaľúbená, a kým sa nevydá. Autorka obdarila Annu vrelosťou národného citu, čo má u doktora, ako syna panslávského kňaza veľký podieľ na vývine citového vzťahu. V dodatku „O dva roky“ pripisuje Popelka, čo prežila ďalej a najmä ako nažíva v manželskej dvojici.

Tým je sformulované poučenie o povahe pravej lásky a predpokladoch manželského šťastia. Tak je nahradená potreba vecnej literatúry o ľudských vzťahoch, ktorá je dnes samostatnou časťou literatúry dospievajúcich dievčat.


Skúsenosť

Timravina novela Skúsenosť sleduje ďalšiu cestu slovenskej prózy za podobou dievčenskej hrdinky. Aj tu sa v podstate opakuje príbeh popolušky, ale je oslobodený od povinnosti poskytnúť súcitnejším čitateľkám zadosťučinenie v šťastnom stretnutí hrdinky s rozprávkovým princom. Marína odchádza do ďalekého mesta za spoločnicu k istej vdovici. Ale ukáže sa, že platená spoločnica musí byť dobre využitá v dome šporovlivej panej. Timrava vyjadrila spôsob šikanovania tejto „lepšej slúžky“, ktorej sa zdanlivo nedeje žiadna krivda. Marína sa snaží vyhovieť panej, no autorka zachytila jej utrpenie v tom, čo si pritom myslí a cíti, ako prežíva paninu popudlivosť, ustavičné karhanie a napomínanie. Marína prežíva skúsenosť podriadenej, bez práva na vlastný názor, čas a súkromie. Marínine útrapy zhoršuje aj Želka, ktorá je protipólom Maríny. Je povrchná a povyšuje sa, ale utláčaná tou istou paňou si len vyrovnáva svoje krivdy, overuje si svoje ženské hodnoty. Vo svojom postavení siroty sa zachraňuje pretvárkou a klamstvami, ale hrdá Marína sa nevie spasiť ináč, ako vypovedaním služby pred uplynutím roka.




Dievčenská literatúra povojnového obdobia

V povojnovej dievčenskej literatúre je prehnaný záujem o citové dobrodružstvá ako únik od ostatných otázok a problémov mladosti, potom sa viacej prihliadalo k výberu literatúry, schopnej kultivovať prirodzenú citovosť a podnecovať zdravú ctižiadosť u dievčat. Do popredia sa dostáva tiež boj o vzdelanie, ako základný predpoklad pre širšie spoločenské uplatnenie. Ohlasuje sa už v Timravinej novele Skúsenosť. Spočiatku sú to len ilustrácie, čítankové obrazy, ktoré majú dotvrdiť nevyhnutnosť širšieho rozhľadu a profesionálnej kvalifikácie pre samostatný život. Pripomína ich súbor poviedok H. Gregorovej Trpké údely. Naproti tomu Jégého román Alina Országová vyjadruje znepokojenie nad „uvoľňovaním morálky“ dievčat a negatívne hodnotí vysokoškolské štúdium v myslení a cítení hrdinky.

Nová dievčenská literatúra

Nová dievčenská literatúra neprináša neobyčajné hrdinské príbehy a neudivuje čitateľov neočakávanými osudovými zvratmi. Je skôr pásmom dievčenských zážitkov, z ktorých vyrastá malé vytriezvenie, pochopenie druhých alebo dosiahnuteľné víťazstvo- víťazstvo nad sebou či v spore so svetom. Nová vlna pôvodnej tvorby obsiahla minulosť (Ľ.

Zúbek) aj súčasnosť dievčenských starostí ( K. Jarunková, M. Ďuríčková, E. Gašparová, E. Čepčeková).




















Použitá literatúra: Kyseľová, Lýdia,: Nadpočetné hodiny života. Bratislava, Mladé letá 1985.

Zdroje:

Kyseľová, Lýdia,: Nadpočetné hodiny života. Bratislava, Mladé letá 1985. -