Slovenská poprevratová próza sa rozvíjala dvoma smermi. 1. smer nadväzoval na tradície domáceho realizmu a jeho hl. znakom bola typizácia postáv. 2. smer sa utiahol k lyrizácii, pretože autori prestávajú veriť vo všemocnú silu rozumu (spôsobovala to hrozba fašizmu a vojny) a snažili sa o obnovenie citovosti v próze. Prvky lyrizácie do slovenskej literatúry vniesol už Milo Urban a J. C. Hronský. Tak isto ich nájdeme v románe Petra Jilemnického – Víťazný pár. Ovplyvnila ju aj inonárodná literatúra – Grono, Ramuz (predstavitelia franc. regionalizmu – hnutie, kt. sa snaží poznať a zviditeľniť určitý kraj, oblasť). Lyrizovaná próza sa v 2.polovici 30tych rokov vyčleňuje ako samostatný lit. prúd označovaný ako próza prírody.

Znaky lyrizovanej prózy

1. Bola protipólom realistickej a socialisticko-realistickej literatúry. Odkláňala sa od ideovosti, politickej angažovanosti a od sociálnych problémov (nebolo dôležité, kto patril do akej soc. vrstvy). 2. Zaujíma sa o vnútorný svet postáv.
3. Dôležitejší je vždy subjektívny pohľad autora. 4. Ja-rozprávanie – často býva sám autor rozprávačom deja.
5. Miesto kde sa odohráva dej je dedina – nie je to typické prostredie, ale autori sa snažia podať netradičný pohľad. Nie je to obraz dediny, ako v realistických dielach.
6. Hlavnou postavou je vždy dedinský človek, ktorý má svoju osobitnú morálku a životnú filozofiu.
7. Tento hrdina veľmi často nebýva zaradený na konkrétne miesto v konkrétnom čase. Často je tu využívaný prírodno-biologický čas (ročné obdobia, od narodenia po smrť..)
8. Využívajú sa 3 mýty (mýtus prírody, života, lásky). Mýtus – rozprávanie, ktoré vyjadrovalo predstavy ľudí o prírodných silách a o bohoch.
9. Veľmi významné miesto v lyrizovanej próze má príroda, ktorá je veľmi často personifikovaná. Stáva sa účastníkom deja. Človek a príroda vytvárajú určitú jednotu, avšak dostávajú sa do vzájomného napätia. Vytvára sa paralela – Vedľa seba „ide“ psychika dedinského človeka a príroda (to čo sa deje v duši človeka, to sa prenesie aj na prírodu). Príroda je vždy liekom na ľudské bolesti.

Ľudo Ondrejov

Stál na začiatku lyrizovanej prózy, čo znamená, že nie vo všetkých jeho dielach je potlačená epickosť a únik od skutočnosti. Aj napriek tomu je považovaný za majstra lyrizácie a výborného rozprávača. Jeho prvé dielo vydané knižne je Martin Nociar Jakubovie – bola to zbierka próz, kde alegorickou formou reagoval na vtedajšie sociálne podmienky.