Babia hora, lesy, stráne, lúky a polia stávajú sa jeho vernými priateľmi. Príroda ho strhuje, osviežuje, uzdravuje. Aj v tejto prírode zblužuje sa aj s oravským roľníkom. Uvažuje o biednom položení nášho ľudu. Aj v Prechádzkach letom cez opis prírody dostáva sa k roľníkovi a takto od opisov prírody prechádza k úvaham o živote ľudu, v ktorých cítime básnikovu
starostlivosť o zlepšenie jeho sociálneho položenia. Význam roľníkovej práce zhodnotil najmä v básni Zvážajú z poľa, kde sa mu žatevný voz javí ako nezraniteľný,
pancierom obrnený bojový voz pred ktorým utekajú vykorisťovatelia, aby ich nerozmliaždil. Básnik volá: ,,Preč z žitia stromu, hnusní paraziti!" Básnik si však
nezakrýva očí anim pred chybami nášho ľudu. Nemohol u neho nevidieť napr. neresť alkoholizmu. No vie, že i toho príčina je predovšetkým sociálna a že tu môže
nápravu priniesť i vzdelanie, školy. I v Steskoch, ktoré písal po návrate z Námestova do Dolného Kubína, žiali nad trpiacim ľudom, ktorý mu pripadá ako Prometej (Slovenský Prometej). Mládeži privoláva, aby držala s ľudom a pomáhala mu (K ľudu, k ľudu, mládež moja...). Vtedy, keď u pánov práca bola potupnou, hodnotí ju ako vec cti (Ó, práci
všetka česť...). R.1905 reaguje na decembrové povstanie ruského ľudu a vyslovuje vieru, že z krvavého kúpeľa zrodí sa nový svet (Ach, búri, kvasí sa to v Slavienstve). V Dozvukoch, ktoré píše pri svojej šesťdesiatke, sa ho zmocňuje pocit staroby, no neustupuje z boja proti krivdám svojho ľudu.Súhlasí s pokrokovým maďarským
básnikom Adym, že žiaľ maďarského, rumunského a slovenského ľudu je spoločný a že treba proti nemu i spoločne bojovať. Volá po spravodlivosti v celom Uhorsku. Hviezdoslavov humanizmus vyvrchoľuje v Krvavých sonetoch, ktoré vznikli hneďna začiatku prvej svetovej vojny. V nich vyslovil svoju bolesť a rozhorčenie nad
tým, že ľudstvo tak hlboko kleslo mravne, keď sa dalo do vojnového vraždenia. Zradilo ideál ľudskosti. Ostrí protivojnový charakter dostávajú tieto básne hlavne tým, že
básnik hrôzy vojny nielen zobrazuje, ale aj súdi vinníka, zodpovedného za krvavé jatky. Vinníka vidí v mravnom i hospodárskom egoizme. Ešte i tí, ktorí sa honosia, že
vyznávajú kresťanský príkaz lásky. Vystatujú sa, že sú čosi viac, ako boli boli pohania, ale skutkami sú ešte horší. Mnohí sa svätuškársky utiekajú do chrámu, ale
pritom v srdci majú modlu sebectva. Ľudia poučení hrôzami vojny, budú musieť byť po jej skončení ľudskí. Každý musí aj inému dožičiť to, čo si želá pre seba. Každý
musí dostať svoje právo a svoj kus chleba.