Antická literatúra
o grécka literatúra (9 stor p.n.l 1.-5. stor n.l )
(-rôznorodosť žánrov – epos, báj, bájka, lyrika, dráma (tragédia, komédia)
-mnohé obdobia potom čerpali inšpirácie z antiky- Humanizmus a Renesancia, Klasicizmus
kalokagatia- myšlienkový prúd harmónia tela i ducha)
Epos- začal rozvíjať slepý básnik Homér
ILIAS
útvar- hrdinský epos: obsahuje15 696 hexametrových veršov
kompozícia- je presne dodržaná , využíva sa retrospektíva(návrat do minulosti)
Dej zachytáva posledných 51 dní desaťročnej vojny. námet- vojnu medzu Trójou a Spartou vyvolal syn Trójskeho kráľa Priama , ktorý uniesol Helenu, krásnu ženu spartského kráľa Meneala. Tým sa naplnila veštba, ktorá bol predpokladom k zničeniu Tróje.
motív- hnev najväčšieho gréckeho bojovníka Achila, ktorý prestáva bojovať, keď mu veliteľ gréckeho vojska Agamemnom vezme korisť. Hnev Achila vyvoláva základný konflikt. Keď zahynie Achielov najlepší priateľ Patrochlos, Achileus znova bojuje a zabije Hektora a napokon zomiera aj on.
ODYSEA
útvar- rímsky epos 12 103 veršov
kompozícia- Odysea zobrazuje najmä posledných 41 dní 10-ročného putovania Odysea.
Odysea je cesta v znamení priazne a nepriazne bohov. Trójska vojna v epose je meraním síl smrteľníkov a zábavou bohov. Oni môžu rozvážne i rozmarne meniť osudy ľudí. Z ich vôle sa všetci, čo sa mali zachrániť, dávno vrátili do svojich domovov. Jediný, komu bohovia dlho nedožičili vrátiť sa, bol Odyseus. Bájka- krátky epický útvar, vystupujú v ňom zvieratá alebo rastliny s ľudskými vlastnosťami, využíva alegóriu, zakladá sa na satire, vyplýva z nej ponaučenie.
Ezop- veľmi škaredý , vtipný, bol otrokom.
Na základe jeho bájok vstupujú do literatúry typy – typológia
Jeleň pri jazierku, Pes a kúsok mäsa, Hvezdár, Jupiter a opica, Krab a jeho mať
Lyrika- Anakreon, Archilochos, Alkaios
Najpodstatnejšou je poetka Sapfo
-zriadila „dom múz“ (na ostrove Lesbos)zhromažďovala v ňom mladé dievčatá, aby sa tu učili a zasvätili službe bohov a umenia.
-Jediné čo sa zachovalo z jej tvorby bola 1 báseň Óda na Afroditu. -Byzantskí spisovatelia považovali jej tvorbu za neprístojnú, a preto jej rukopisy spálili v 11.stor
-bola považovaná za múzu
Dráma- draó- činiť, konať, uskutočňovať
-vznikla v antickom Grécku z náboženských osláv Dionýza. Z týchto slávností, no najmä z chórových piesní, sa vyvinula grécka tragédia ako žáner.
Chór- (choros- tanec) pôvodne označoval skupinu osôb, ktorá tancovala a spievala na oslavách Dionýza.
Zo začiatku chór viedol dialóg s jediným hercom. Jeho neskoršia úloha sa zúžila iba na hudobné zložky sprevádzajúce dej.(prvý herec- protagonista)
napĺňa dva významy –je to lit. druh popri lyrike a epike
-je samostatný dram. žáner/ divadlo syntetické umenie
Východiská drámy –text(dramatický text, scenár)základná vlastnosť textu je dialogickosť
Dráma –prebieha v určitom priestore (javisko a hľadisko)
Na tvorbe sa zúčastňuje viacero povolaní:
umelecké povolania- herci, režiséri, scenárista, hudobník, kostimér, maskér, choreograf
technické povolania – osvetľovač, kulisár, zvuk. technik, šepkár, garderobier
Div. predstavenie prebieha v dejstvách, pričom dejstvá majú svoje obrazy a výstupy, keď má výstup 1 dejstvo nazýva sa jednoaktovka.
Tragédia- Sofokles najznámejší grécky dramatik spočiatku hercom neskôr autorom tragédií, inovoval grécke divadlo, v jeho hrách vystupovali 3-4 herci, menej priestoru dostal chór(zbor)
Antigona
útvar- tragédia
kompozícia- prológ ,5 dejstiev, epilóg
Postavy- Antigona- dcéra tébskeho kráľa Oidipa, hovoríme o nej že je monumentálna postava, je výnimočná svojimi vlastnosťami, autor ju opisuje ako tú, ktorá uctieva, dodržiava zákony bohov a nie zákony ľudí.
-Isména- jej mladšia sestra , opak Antigony
-Kreón- tébsky kráľ, tvrdohlavý panovník, ktorý nechcel ustúpiť až kým nebolo neskoro.
-Eurydika- jeho manželka
-Haimón- ich syn, snúbenec Antigony, otcovi chcel vysvetliť, že nielen jeho názor, ale aj názor iného môže byť správny. -Theiresias- veštec
konflikt- Antigona uprednostnila povinnosť voči bohom a tradíciám namiesto zákonom, ktoré kládol človek
prológ: Deti kráľa Oidipa ,Antigona, Isména a Eteokles, žijú v Tébach, kde vládne Kreon. Ich brat Polyneikos tiahne s vojskom proti Tébam. Obaja synovia v boji padnú. Eteokles padne ako hrdina a Polyneikos ako vlastizradca. Kreon zakáže pochovať Polyneika, čo v očiach Grékov bolo veľkou potupou.
Antigona v rozhovore s Isménou oznamuje, že nebude rešpektovať tento príkaz, pretože šliape po božských zákonoch a Polyneikovi preukáže posledné pocty.
1.dejstvo:Kráľ vyslovuje rozhodnutie. Eteokles má byť pochovaný s poctami a Polyneikos má byť pohodený psom. Strážca oznamuje, že telo niekto pochoval.
2.dejstvo:Antigona predstupuje pred kráľa. Antigona sa cíti nevinná a sebavedome obhajuje svoj postoj. Antigone hrozí krutý trest, pretože má byť zaživa pochovaná v hrobke.
3.dejstvo:Rozhovor medzi Kreonom a Haimonom.
Haimon sa snaží vysvetliť Kreonovi, že nekoná správne, avšak otca neobmäkčí.
4.dejstvo:Antigonu privádzajú do skalnej hrobky. Je stále presvedčená o správnosti svojho názoru, ale je jej ľúto, že musí zomreť tak mladá.
5.dejstvo:Veštec Theiresias oznamuje Kreonovi, že ani bohom sa nepáči jeho rozhodnutie tak kruto potrestať Antigonu a dokonca mu veští nešťastie. Tu dochádza k peripetii. Kreon sa zľakne veštby a zvoláva sluhov, aby Antigony prepustili. Napokon sám ide k hrobke.
epilóg: je katastrofou. Antigona zomiera, Haimon sa prebodol, Eurydiku nachádzajú mŕtvu a Kreon zostáva sám... záväzná kompozícia:
1.expozícia(úvodná časť)
2.kolízia- zauzlenie deja
3.kríza –vyvrcholenie
4.peripetia- nečakaný dejový obrat
5.katastrofa
o rímska literatúra (3 stor p.n.l – 1. 5. stor n.l.)
Rímska literatúra je mladšou sestrou gréckej literatúry
Dráma
Titus Maccius Plautus- bol autorom, hercom, režisérom, zachovalo sa jeho 21 komédií, námety na svoje hry čerpal z každodenného života, dej a odohrával v gréckom prostredí (Atény).
najhodnotejšie diela: Komédia o hrnci, Pseudolus, Chvastavý vojak.
Epika
-rozvíjalo sa rečníctvo a dejepisectvo
Marcus Tulius Cicero(jeden z najväčších rétorov)- O štáte, O senáte, O zákonoch
Gaius Julius Caesar- Zápisky o vojne v Gálii
Titus Lucrécius Carus- O podstate sveta- filozofická práca- v nej vysvetľuje a obhajuje Epikurovu filozofiu.
epikurizmus- učenie starogréckeho filozofa materialistu Epikura, vidiaceho šťastie človeka v cnosti a v rozumnom užívaní života. Poézia
Rímska poézia dosiahla vrchol za vlády Augusta
-básnici v tomto období dosiahli výnimočné postavenie
Vergílius-
písal pastierske idoly- bukoliky a roľnícke spevy- georgiky
-v básni Aeneis básnik spracoval v 12 knihách povesť o trójskom hrdinovi Aeneovi. –tematicky je to dielo pokračovaním Homérovho eposu Ilias. Horácius-
bol zástancom Epikurovského učenia
-1. dielo sa nazýva Ódy- nielen ako útvar, ale aj ako názov, kde autor vystupuje ako kňaz múz a poúča mladých ľudí a dáva im rady do života. Snaží sa ich nejak mravne motivovať.
-2.dielo-Satiry zaoberá sa problematikou života ľudí, kladie otázky ako žiť, ako sa stať šťastným, vyjadruje aj kritiku ľudských chýb a negatívnych vlastností.
-3.dielo- Listy v listoch zobrazuje sám seba ako človeka s chybami.
Ovídius-
V prvej časti jeho tvorby má významné postavenie láska.
1.
zbierka – Lásky sú to ľúbostné elégie
2.zbierka – Listy heroín 21 fiktívnych milostných listov slávnych mýtických hrdiniek, ktoré písali svojim vzdialeným mužom.
Umenie milovať –dáva rady ako si má žena získať muža a naopak.
Druhú časť tvoria Premeny/Metamorfózy – básnická skladba, v ktorej spracoval 250 gréckych a čiastočne rímskych bájí, ktorých jednotiacim motívom je motív premeny. Celé dielo sa začína opisom vzniku sveta z počiatočného chaosu a končí premenou Caesarovej duše na kométu. K najkrajším miestam Premien patrí mýtus o štyroch vekoch (zlatom, striebornom, medenom, železnom). Ľudová predstava o týchto premenách spočíva v tom, že po zlatom veku, ktorý nepozná prácu ani bolesť, postupne nesledujú strieborný a medený vek a každý z nich prináša ďalšie zhoršenie životných podmienok. V poslednom veku – železnom – miznú všetky cnosti a na ich miesto nastupuje násilie, klam, zloba a závisť.
-ďalšie mýty: Báj o potope, Daidalos a Ikaros, Orfeus a Eurydika
Antická filozofia
V dejinách antickej filozofie rozlišujeme niekoľko období.
1.Prírodná filozofia: Filozofi, počnúc Tálesom a končiac Demokritom, sa pokúšajú podať výklad o vzniku, usporiadaní a podstate sveta. Tálesova voda, Anaximenov vzduch, Herakleitov oheň atď. až po Demokritove atómy, to sú pralátky, z ktorých podľa názoru a učenia týchto filozofov vznikol svet.
2.Klasické obdobie: V tomto období sa pozornosť filozofov obracia najprv k spoločenským a poznávacím otázkam. Na jeho začiatku stoja sofisti, hlásajúci obmedzenosť ľudského poznania. Ich najdôležitejšími predstaviteľmi sú Platón a Aristoteles. Platón- vytvoril dôsledne premyslený systém, v rámci ktorého hmotný svet je len jednoduchým tieňom, odrazom večného sveta a ideí. Problémom aténskej demokracie sa venuje v dielach Ústava a Zákony.
Aristoteles- je zakladateľom logiky, no zaoberá sa aj prírodnými vedami, politikou(Politika)), teóriou literatúry(Poetika) a ďalšími vedami.
3.Helenisické obdobie: Epikuros rozvíja materialistickú filozofiu, nadväzujúc na Demokrita. Teoreticky zdôvodňuje slobodu vôle a význam individuálnej slobody a nezávislosti od občianskeho kolektívu. Hlavnú prekážku, ktorá bráni dosiahnuť duševnú rovnováhu, vidí v náboženstve. V zápase s epikurizmom sa najviac prejavila stoická škola, ktorej zakladateľom bol Zenón z Kitia. Táto škola bola hlásateľkou rovnosti medzi ľuďmi, v oblasti prírodných vied vychádzala z Aristotela a v úvahách o podstate sveta sa opierala o Herakleitovo učenie.
4.Obdobie úpadku: V rímskom období nastáva zjavný úpadok tvorivého filozofického myslenie, Pretrváva záujem o stoicizmus, ktorý sa v Ríme spája s menom Senecu, ale aj s osobou cisára Marca Aurélia. Väčšina filozofických systémov sa zbližuje s náboženstvom a rozdiely medzi jednotlivými sústavami sa stierajú.
|