· V 50. rokoch sa medzi francúzskymi dramatikmi sformovala škola, hnutie, ktoré si dalo názov *divadelné avantgardy*, bola to francúzska varianta toho, čo v dejinách európskej a svetovej drámy nazvanej Divadlo absurdity.
· Najskôr sa hry predvádzali v maličkých sálach na brehu Seiny, pre študentov a intelektuálov, ktorí boli jediní schopní hry vychutnať.
· V základe teórie antidivadla bola negácia všetkých tradičných foriem buržoázneho divadla a divadla vôbec, Ionesco sa sám vyhlasoval za odporcu divadla a všetkých dramatikov minulosti i súčasnosti.
· Námet: Pocit úzkosti, absurdnosti postavenia človeka v meštianskej spoločnosti, odtrhnutie od istôt.
· Chýba: dej, často aj zápletka. charakteristika postáv, motív konania postáv, rozuzlenie v závere.
· Hrdina: človek bez spoločenského postavenia, bez minulosti, osamelý, neschopný komunikácie s ostatnými.
· Jazyk: monológy, frázy, kumulácia nezmyslov.
· Inšpiračné zdroje: Brechtovo odcudzovanie, A. Strindberg (Švéd), Alfred Jarry a jeho Kráľ Ubu (Fr.).
· Podobne ako u románu a antirománu, ani tu nešlo prvotne o divadlo a antidivadlo, ale skôr o základný svetonázorový postoj, pričom irónia, nechuť a nenávisť k životu, ktorá autorov obklopovala bola povýšená na vzťah k svetu a životu vôbec.
· ***Všetko je nezmysel, blázninec, bordel, v tomto všadevládnucom nezmysle nemá zmysel o nič sa usilovať***
· Absurdné divadlo vo svojich programoch i na javisku negovalo absurdný meštiansky svet takisto ako akékoľvek pokusy o jeho zmenu.
· ***Divadlo absurdity je niečo, čo nemá cieľ***, napísal Ionesco***Ak je človek odpútaný od svojich náboženských alebo metafyzických koreňov, je stratený, všetky jeho činy postrádajú zmysel, sú neužitočné a utlmené.***
· Hoci v medzivojnovej avntgarde bol pojem „avantgardnosti“ viac alebo menej spojený s myšlienkou na revolúciu, na revolučnú premenu spoločnosti, táto nová pseudoavantgarda otvorene prehlasuje, je zbytočné hľadať nejaký zmysel diania a nenávisne opovrhuje akoukoľvek angažovanosťou v behu sveta, alebo dokonca v snahe o jeho premenu.
· Ide teda o jednu zo vzbúr proti tradíciam. Proti tradíciam meštiackeho sveta, v danom prípade meštiackeho divadla. Korene avantgardy tejto novej avantgardy sú príbuzné koreňom existencializmu.