***Zanikly staré meštiacke hodnoty, zanikla stará viera, nič teda nemá a nemôže mať zmysel, ostáva len jedinec sám v absurdnom, odlišnom svete, jedinec so svojimi úzkosťami, biologickým strachom zo smrti a existencie, neschopnosťou a nechuťou k čomukoľvek zaujímať stanovisko, akokoľvek sa angažovať nielen spoločensky, ale i v živote a životnom dianí vôbec. A pretože akékoľvek usilovanie je prehlásené za márne, akýkoľvek obsah je bezvýznamný, útočište je hľadané jedine vo formálnom experimentovaní a šokovaní.***
· Tomuto „obsahu“, či „antiobsahu“ sú nutne prispôsobené formy, či „antiformy“ absurdného divadla, ktoré v negácii meštiackeho „zdravého rozumu“ vnímanie „sveta vôbec“ privádzajú k úplnej absurdnosti.
· Na javisku poväčšine nevystupujú živé postavy, ale abstraktné alegórie, ktoré majú za úlohu absolutizovať údel človeka: Človek, Vrah, Zlo a.p. Táto metóda je vrátením sa ďaleko späť pred moderné realistické spodobovanie človeka vo svete, skoro až k stredovekým mystériám.
· V hrách absurdného divadla nie je určený čas ani miesto, postavy nie sú ľudsky, spoločensky ani psychologicky situované. Podobnú falošnú ideologickú ilúziu o spodobovaní „človeka vôbec“ sme spoznali v existencializme.
· V absurdnom divadle je zredukované do zjednodušených schém, snažiacich sa mimo času a priestoru predviesť ľudské „nešťastie žiť“. Ionescove Stoličky, tak isto ako Beckettovo čakanie na Godota majú symbolizovať nezmyselnosť a bezútešnosť údelu celého ľudstva. Ionesco odkazuje akékoľvek sociálne a psychologické zaradenie postavy pohŕdlivo mimo umenia. V ionescovskom metafyzickom pohľade na svet je všetko márne, svet je nezmyselný. Všetci zahynú, takisto tyrani ako ich obete.
· Podobnosť s existencializmom je viditeľná, ale absurdisti idú ešte ďalej a apriorne (hlavne) odmietajú úsilie o únik z tohto začarovaného kruhu, akúkoľvek túžbu po živote, činnosti, spravodlivosti, zmysel akéhokoľvek snaženia.
· Aby absurdné divadlo tieto filozofické koncepcie demonštrovalo, pochopiteľne nepodáva logicky súvislé deje. ***O absurdite sveta sa nediskutuje, absurdita sa nedokazuje, ale predvádza. · Vety na seba nenaväzujú, rozpadajú sa na nezmyselné slová, niekedy dokonca na slabiky. O absurdnom divadle sa niekedy hovorilo, že vedie k „spochybneniu jazyka“.
· Lingvista Georges Mounin v rozbore diela Čakanie na Godota ukázal, ža táto hra nemá lingvisticky žiadny obsah a je protizmyselná. ***Ak hra spochybňuje jazyk, robí tak prostriedkami jazyka. Ak tento cieľ dosahuje, tak potom preto, že jazyk si uchováva svoju oznamovaciu funkciu, ktorú sám spochybňuje, čo same o sebe nie je málo. Jediným skutočným spochybnením jazyka by bolo absolútne ticho.