Avšak Beckett naďalej používa jazyk, aby nám niečo oznámil a aby na nás prostredníctvom jazyka zapôsobil.***

Toto pôsobenie prostredníctvom jazyka (alebo ako sa vraví – „antijazyka“) smeruje predovšetkým k dvojitej funkcii:

1. K vyjadreniu pocitu absurdity
2. K paródii existujúceho

· Akonáhle má taká špekulatívne absolutizovaná koncepcia „človeka vôbec“ byť umelecky doložená a realizovaná, dostáva sa do rozporu práve s konkrétnosťou, názornosťou, ktorá je podstatným atribútom umeleckého vyjadrenia.
· Aby Ionesco dokázal absurdnosť sveta vôbec, musel stvárniť určitý svet, určité životné skúsenosti, určité oblasti života. Vyšiel z parodovania bezobsažnosti mestskej konverzácie, každodenných fráz a klišé, mechanicky používaných, ale nič nevyjadrujúcich. V tejto paródii bol vtip, postreh, humor, boli v nej korene satirickej účinnosti aj diváckej zrozumiteľnosti.
· Ionescovské divadlo na začiatku ostalo pseudokonkrétne, hoci sa tomu bránilo (negácia paródii mu na abstraktnosti nepridalo). Akonáhle však ustúpilo od parodicky zachytených výsekov skutočnosti, malo absurdné divadlo prejsť niekam ďalej, ukázalo sa, že nikam nevedie a viesť nemôže, zúžené na jediný pohľad a abstrahovaný problém absurdnosti života ako takého.

· Predstavitelia:
Adamov (pôvodom Rus, žil a pracoval vo Francúzsku) – Paródia, Vpád, Profesor Taranne, Ping-pong
Ionesco (pôvodom Rumun) – Stoličky, (Dadistická paródia prvých komédii, tragické filozofujúce zameranie. Starček a starenka si pred spáchaním samovraždypozvú priateľov aby im povedali svoje posolstvo, ktoré má byť tlmočené Rečníkom. Po ich dobrovoľnom odchode ostane na javisku len množstvo pŕazdnych stoličiek a spomínaný rečník sa ukáže byť hluchonemým. Hra vylúčila zmysel akéhokoľvek posolstva. Preto sa ani sama nesnaží posolstvo podávať.) Plešatá speváčka, Lekcia (V tejto hre sledujeme nezmyselný dialóg profesora a študentky, pripravujúcej sa na prijímacie pohovory na vysokú školu. Vyvrcholenie je nečakané, na konci hry profesor študentku zavraždí a jej mŕtvolu uloží do pivnice k mŕtvolám ďalších 40 žiakov), Nosorožec, Pastierov chamelón, Kráľ umiera, Samotár
Beckett (pôvodom Ír) – Čakanie na Godota, Posledná páska, Tí všetci, ktorí padajú, Koniec hry, Šťastné dni
Arrabal (pôvodom Španiel) – Veľký ceremoniál, Erotická beštiálnosť, Guernica

Samuel Beckett: Čakanie na Godota

· Hoci priorita vo vytváraní divadla avantgaristickej absurdity patrí Adamovovi a po ňom Ionescovi, akýmsi reprezentatívnym dielom smeru sa stala hra Samuela Becketta, Čakanie na Godota.
· Je ťažke prezentovať hru nejakým dejom. Beckett zámerne odstraňuje všetko, čo považuje za „konvencie“ dovtedajšieho, tradičného divadla: dej, príbeh, charaktery a vzťahy medzi nimi. Postavy prežívajú kdesi vo svete, mimo času a priestoru. Dvaja tuláci, bližšie spoločensky ani psychologicky situovaní, čakajú na príchod akéhosi Godota, ktorý ako sa zdá, má dať existencii tulákov Estragona a Vladimíra nejaký zmysel. Čas stojí, tuláci zotrvávajú v nádeji a čakaní.