Ich konanie je bezúčelné, zdôrazňuje pocit úzkosti a osamelosti postáv, ich slová nemajú zmysel, repliky, ktoré si vymieňajú na seba často nenadväzujú.
· Miesto deja nie je presne určené (Poľná cesta, pri nej strom). Tuláci čas od času rozmýšľajú, či sa na ňom obesia. Vždy však nastanú komplikácie, opäť skončia čakajúc na Godota. · Prvé i druhé dejstvo dvojaktovej hry však končí oznámením, že Godot v ten deň nepríde (v hre vystupuje vedľajšia postava chlapca, ktorého jedinou úlohou je prinášať správy o tom, že Godot nepríde a každý deň tvrdiť, že prichádza po prvýkrát). Na konci hry tak mizne nádej, ktorá postavy udržovala aspoň pri živorení. Samo zúfalstvo má podobu nečinnosti. Obe hlavné postavy, ktoré tkvejú v nečinnosti bez nádeje a odvahy k nejakému činu sú konfrontované so stelesnenou absurdnou aktivitou postav Pozza a Luckyho, pána a jeho otroka. Pozzo vlečie Luckyho hrou i životom, nečaká na Godota, nemá dôvod k činnosti.
· Postavy nežijú, len čakajú, no v konečnom dôsledku sa i tak nič nestane.Čakanie na Godota sa stalo pojmom krajne bezvýchodiskového pesimizmu. Beckett bol dramatikom najzúfalejším a najviac si vedomým svojho zúfalstva. Svoje pocity vyjadruje uprostred sveta, z ktorého nepozná a ani nechce poznať východisko. Bezvýchodiskovú situáciu označuje za údel sveta.
· V súvislosti s Čakaním na Godota sa najčastejšie hovorilo o pocitoch „nekomunikovateľnosti“ a „spochybnení jazyka“, ktorý stratil dorozumievaciu funkciu. Tuláci rozprávajú preto, aby nič nepovedali. · Iný pohľad na vec podáva však lingvistik Georges Mounin, citujem: „Jedinou, alebo skoro jedinou vecou, ktorá drží Estragona aVlaadimíra sú úryvky viet, intelektuálne tak chudobné, ktoré si vymieňajú: rozprávajú sa, nie sú sami, nie sú sami, pretože ešte komunikujú.“
· Analytici sa prirodzene venovali aj otázke: „Kto je Godot a či má jeho postava nejaký symbolický zmysel.“ Je to Spasiteľ, Smrť, Myšlienka, Nádej? alebo je to len abstraktná alegória „čakania ako takého“? Niektorí pod ním vydeli Boha (God). Beckett to ale sám poprel. (***Keby som vedel, kto je Godot, v hre by som to povedal.***)
· Výklady Čakania na Godota sa odlišujú a aj dielo sa v mnohých zemiach hrá rozmanite. Tragicky, bujne, bezvýchodiskovo, nábožensky...
· Všade sa však objavuje základný motív problému komunikácie. Ľudia nie sú schopní dorozumieť sa v živote a vo vtedajšom čase. Nevyvracá ale hra sama seba? Dorozumenie medzi ľuďmi možné je! Inak by sa Čakanie na Godota predsa nemohlo hrať.
· Hra apriorne odmieta snahu o únik zo začarovaného kruhu.