Už len tým, že si zvolil blankvers ako jediné metrum, vtiskol Milton svojmu eposu veľkolepú jednotu a zároveň voľnosť. Vo veršoch, hlavne v dramatických rečiach Satana a jeho druhov, prejavovala sa Miltonova znalosť zložitých pravidiel renesančnej rétoriky. Používal mnohé nové slová viac z románskych ako germánskych zdrojov, tak ako to odpovedalo duchu renesancie. Používal mnoho inverzií v slovoslede (už len napr. v titulku Paradise Lost miesto obvyklého Lost Paradise). V celkovej kompozícii Strateného raja sa prejavuje nevšedná formálna prepracovanosť ako aj tvorivá uvoľnenosť, ktorá je však podriadená centrálnemu ideovému zámeru. Pôvodné rozdelenie do desiatich kníh zmenil Mitlon v poslednej verzii (vydanej 1674, teda v roku svojej smrti) na dvanásť. Od začiatku kombinoval hlavnú tému pádu Adama a Evy druhou veľkou témou padlých anjelov. Tím vnášal do eposu dráždivú dejovú retardáciu, ale súčasne aj dramatický konflikt dobra so zlom a naviac aj vysvetlenie príčin pádu človeka. Dobro sa Miltonovi s jasnou logickou dialektikou spájalo so zlom ako nutným protikladom. Satanovi sa prirodzene darí zviesť Evu najprv vo sne a potom v skutočnosti; potom Adam už celkom racionálne, s otvorenými očami, rovnako ochutnáva zakázané ovocie, aby sa mohol s Evou vydať na cestu skutočným, zrelým životom. V Miltonovej básnickej interpretácii to symbolizuje cestu každého človeka i celého ľudstva od prvotnej nevinnosti, ukájajúceho sa ilúziami večnej blaženosti, k obtiažnemu, ale skutočnému veku dospelosti. Paradise Regained - publikované 1671
Je to druhý Miltonov epos, alebo skôr epyllion o štyroch kratších knihách. Vznikol ako logické dovŕšenie eposu prvého. Hlavný námet je pokúšanie Krista v púšti. Hrdinská tragédia čerpá zo Starého zákona a vytvára paralelu medzi hrdinovým osudom a básnikovou nezlomnosťou v utrpení. Kristovo pokušenie a jeho nepoddajná rezistencia ostávala pre Miltona výzvou: vyvážiť porážku Adama a Evy víťazstvom Kristovým. Milton potreboval vo svojom diele Mesiáša poľudštiť, aby nestál v nerovnom meraní síl s dvoma obyčajnými ľuďmi, Adamom a Evou. Zároveň sa tým zmenil i charakter Satana, ktorý sa javí ďaleko menej titansky. Kristus vystupuje ako rozvážny mladík, premýšľajúci o svojom poslaní a uvážene rozpravujúc so Satanom i napriek štyridsaťdňovému pôstu na púšti. Cez to všetko bravúrne odoláva Stanovým lákavým ponukám a zvodom. Keď Satan stroskotáva vo všetkých svojich nástrahách, uchopí Krista a odnesie ho na vrchol najvyššej jeruzalemskej hory a vyzýva ho aby skočil dole, keď je synom Božím.