Slovenská Literatúra po roku 1945 - próza

Predstavitelia pokrokovo reagovali na aktuálne problémy doby - návraty k vojne, povojnové budovanie republiky. V tomto období vznikajú nové diela, do ktorých autori zakomponovali vlastné zážitky, skúsenosti z vojny, z povojnového obdobia – vznikli psychologické diela –rôzne dopady vojny na psychiku, pričom tento vplyv je individuálny. Spoločným znakom týchto diel bolo uplatňovanie realistických postupov. Vznikol spoločenský román, ktorý najlepšie dokázal odzrkadľovať stav spoločnosti.
Čo sa týka interpretácie 2.svetovej vojny a SNP postupne sa vytvorili 2 skupiny autorov:

Ř Oficiálny tábor
Patrili sem autori, ktorí sa prispôsobovali oficiálnej interpretácii SNP. Prispôsobili sa oficiálnej kultúrnej politike, prijali tzv. socialistický realizmus.
Základná téma: 2.svetová vojna, boj proti fašizmu
Predstaviteľ: Vladimír Mináč

Ř Neoficiálny tábor
Autori, ktorí pochybovali o nutnosti SNP, tzv. odmonumentalizovali povstanie, pochybovali o jeho nutnosti.
Základná téma: Autori v týchto dielach nepodávajú boj proti fašizmu, ale boj proti vojne –proti nezmyslu ako nepriateľovi. Kriticky sa postavili proti povojnovému vývoju- politickému smerovaniu.
Predstaviteľ: Ladislav Mňačko


Vývojové tendencie v próze
Po 45. roku sa literatúra snažila nadobudnúť pluralitný charakter, ktorý existoval pred vojnou (množstvo smerov). Medzníkom bol rok 1948 – v dôsledku politických zmien dochádza i k zmenám v kultúre i literatúre. Bola vyhlásená jednotná línia- tzv. socialistický realizmus- bola to socialistická poetika zameraná na soc.-spoločenské problémy, pričom jediným východiskom zo zlého postavenia je socialistická revolúcia, čo sa týka interpretácie
2.svetovej vojny- nevyhnutnosti SNP, bol zvýraznený boj proti fašizmu. V ďalšom vývoji boli preferované diela socialistického realizmu a naopak diela ,ktoré sa odkláňali boli spochybňované, prehliadané a znehodnocované. Autori boli vylúčení zo Zväzu spisovateľov – ich diela sa nevydávali. V dôsledku týchto zmien mnoho autorov emigrovalo, alebo sa stali disidentami. Po Stalinovej smrti v Rusku odhalili kult osobnosti, prejavil sa kritický tón proti Stalinovi, voči politickým praktikám, v dôsledku týchto udalostí nastáva dočasné uvoľnenie. Autori vyslovili nespokojnosť so schematizmom soc. realizmu, s tézovitosťou a volali po zvýšení estetickej úrovne. Snažili sa povýšiť experiment v literatúre , ktorý bol dovtedy považované za niečo druhoradé, nedokonalé. V tomto období sa konal 2.

Zjazd česko-slovenských spisovateľov – objavili Stalinov kult - nastáva kultúrne, tvorivé uvoľnenie.
Svoje diela vydávajú autori, kt dovtedy publikovať nemohli- predstavitelia neoficiálneho tábora- postavili sa kriticky proti režimu- Ladislav Mňačko, Ladislav Ťažký, Dominik Tatarka.
1968 – V dôsledku politických okolností nastávajú ďalšie zmeny v literatúre (okupácia). Potvrdilo sa víťazstvo
socializmu v ČSR, potvrdila sa metóda soc.realizmu. 1969- Sa konal nový zjazd slovenských spisovateľov- z lit. boli vylúčení tí, kt sa kriticky postavili proti režimu.
1972- Ďalší zjazd slovenských spisovateľov. Na tomto zjazde podporili myšlienku oživenia princípov socialistického
realizmu. Vznikali diela značne schematické- v dôsledku tohto sa veľa autorov odmlčalo.
1976- zmena, Dušan Mitana- ktorý vydal zbierku Nočné správy. Hl. hrdinovia sú asociáli, ľudia žijúci na okraji
spoločnosti- zavedenie intimity, súkromia hl. postavy.
V tomto období vstupujú do lit. viacerí autori- Rudolf Sloboda, Anton Hykish, Ján Johanides.
Ladislav Bálek- problematiku soc. realizmu riešil únikom do minulosti, vo svojich dielach sa obracal do histórie, vždy končil 1. sv. vojnou - vyhol sa problematickej dobe.
Próza týchto autorov bola ovplyvňovaná modernými trendami európskej a svetovej literatúry.
80-te roky predstavujú románovú explóziu. Do sl. lit. prenikajú postmoderné prvky- Pavel Vilikovský.
1989- Nastáva totálne tvorivé uvoľnenie, v lit. sa vyvíjajú nové trendy, témy, každý z autorov je zameraný na určitý
región, určitú oblasť. Štefan Markovič- Záhorie, Dušan Dušek –Záhorie, Piešťany, Ján Johanides- Šaľa,
Bálek- Šahy, Jaroslava Blažková- Bratislava.
V tomto období však nastávajú ekonomické problémy –dotácie na kultúru stiahnuté, postupne vytvorená sieť
vydavateľstiev.

Vladimír Mináč

Predstaviteľ tzv. oficiálneho prúdu. Predseda Matice slovenskej, bol poslancom federálneho zhromaždenia, bol novinárom, vo svojej tvorbe sa orientoval na realizmus. Témy: Spomienky na vojnu, vlastné skúsenosti zo SNP, písal na témy zo súčasnosti. V roku 1948 mu vychádza román -
Smrť chodí po horách
Kompozične sú to 2 pásma, kt zachytáva osudy bratov Klotárovcov (Ján a Peter). Obaja bolo partizáni. Peter po zatlačení povstania bol zajatý a internovaný do koncentračného tábora v Mathausene. Táto tragická situácia ho priviedla k nedôvere k vznešeným ideovým koncepciám o veľkosti a nutnosti SNP. Začína si vo vnútri klásť otázky, či táto účasť vo vojne má nejaký zmysel. V tomto románe popri týchto postavách vystupujú postavy, kt. autor kladie do hraničnej situácie, pričom jedinou snahou je prežiť.

Vytvoril obraz povstalcov voči presile fašistov – tu podáva, že strach o vlastný život je prednejší nej nejaké vyššie myšlienky (morálka porážať fašistických vojakov).
Včera a zajtra – 1949
Nadväzuje na predchádzajúci román – Remarkovský postup. Postavy, kt prežili sa už nedokážu včleniť do mierového života.

Generácia – 1961
Trilógia – predstavuje vrchol jeho umeleckej tvorby. Snaží sa tu zachytiť spoločenský pohyb od vzniku spoločného štátu 1939 – 1948.
1.časť Dlhý čas čakania – časovo sa viaže na obdobie slovenského štátu, kriticky sa postavil proti fašizmu ako utláčateľovi osobných slobôd. V románe prevláda charakterizácia postáv. Vystupujú tu postavy z rôznych spoločenských vrstiev, pričom tieto postavy sa líšia svojim charakterom a hlavne prístupom k situácii- v diele prevláda charakterová diferenciácia. Jednotlivé situácie sú pospájané vykonštruovaným dejom.
Postavy: Janko Krap ,komisár Bende- postavy ,kt sa od začiatku ostro postavili proti fašizmu. Marek Uhrín –vysokoškolák ,kapitán Labuda, Medička Ema- postavy odmietajú fašizmus a nechcú mať s vojnou, fašizmom nič spoločné.Architekt Ferkovič, starý Uhrín –postavy ,kt sa spojili s fašizmom- stávajú sa z nich gardisti, kt z obavy o vlastný život sú ochotní vstúpiť do služby fašizmu. Dejovo sa táto 1. časť týka prípravy SNP, poukazuje na charaktery jednotlivých postáv. Táto časť konči vypuknutím SNP. 2.časť Živí a mŕtvi - Dej sa odohráva v dedine priehyby už po vypuknutí SNP. V popredí sú bojové scény , situácie. Ďalej vykreslil problémy a rozpory, kt vznikli medzi armádou a partizánmi. Ťažiskom tejto 2.časti bolo ukázať myslenie, postoje a skutočné charaktery postáv, kt toto povstanie prežívali. Autorovou snahou nebolo podať dej, ale psychické prežívanie tejto udalosti, kt poznačila charaktery a osudy jednotlivých postáv.
1.skupina postáv: Postavy ,ktoré pochybovali o SNP nevidia zmysel tohto boja a odchádzajú z hôr (2.stránka SNP)
V horách sa SNP zúčastňujú len fyzicky a psychicky najtvrdší, kt sú presvedčení o nevyhnutnosti povstania. (Bende,Labuda- účasť v SNP ho presvedčila o nutnosti otvoreného konania proti fašizmu, aj keď sa spočiatku proti tomu postavil- nevidel v ňom zmysel)Krap je v povstaní zranený, dostáva sa do lazaretu, ošetruje ho medička Ema, neskôr sa zoberú. Tragický koniec má Jankova sestra Hanka, kt zomiera vo vezení brutálne zneuctená fašistami a gardistami. Veľká zmena nastáva v postave Marka Uhrína. spočiatku uzavrel s vojnou separátny mier, neskôr sa v myslení preorientoval, zúčastňuje sa povstania, dostáva sa na front, tu si uvedomuje správnosť svojho konania.

3.časť Zvony zvonia na deň – Obraz povojnového života. Snaží sa podať kľúčové javy tohto obdobia.

Podáva vstup postáv do mierového života. 2 kontrastné postavy- Marek Uhrín- kt sa uplatnil v živote, stáva sa z neho presvedčený komunista. Kapitán Labuda – predstaviteľ rezignácie, hlboký pesimista, dominantný je jeho pocit zbytočnosti.
Autor používa postupy epickej prózy, v popredí stojí spoločensky a psychologicky motivovaná kresba charakterov (konanie je vysvetlené cez vonkajšie spoločenské okolnosti, alebo vnútorné pohnútky). Často sa vyskytujú vnútorné monológy prepojené autorovou rečou.

Vladimír Mináč je autorom próz zo súčasnosti: Na rozhraní , Nikdy nie si sama

Ladislav Ťažký

Predstaviteľ tzv. neoficiálneho tábora. Po 1968 ostro kritizoval spoločenské a politické dianie. Odmietol združstevňovanie a kolektivizáciu. Politickým režimom bol označený za revizionistu a oportunistu a mal zakázané publikovať. Po roku 1989 sa do literatúry a politiky opäť angažoval, stal sa čestným predsedom Spolku slovenských spisovateľov, bol členom predsedníctva Matice slovenskej. Po vzniku samostatnej SR kandidoval na post prezidenta.
Amenmária – samí dobrí vojaci
autobiografický román, v ktorom podáva vlastné životné skúsenosti z vojny. Hl. postavou je Matúš Zraz, mladý chlapec, čatár, kt bol príslušníkom divízie Slovenskej armády, kt bojovala po boku slovenskej armády na východnom fronte proti červenej armáde. Je to mladý, neskúsený, naivný, úprimný, čiže na front úplne nevhodný. Podáva koniec drobného slovenského človiečika uprostred obrovskej vojenskej mašinérie a uvedomuje si , že on sám túto mašinériu absolútne nemôže ovplyvniť. Popri tejto postave podáva postupný rozklad jednotky, vojaci si uvedomujú nezmyselnosť svojho konania, sabotujú príkazy, ignorujú veliteľov, až sú odzbrojení Nemcami.
Forma: Tento román tvoria nepravidelné denníkové záznamy o udalostiach. Celý dej vytvárajú príbehy, epizódy slovenských vojakov., pričom sa striedajú tragické a tragikomické prvky. Tragikomicky vyplývajú charaktery zmanipulované vojnou. Pre tento román je typický húfny štýl bez lyrických opisov, nachádza sa tu množstvo dialógou a nepriama charakteristika prostredníctvom konania.

Evanjelium čatára Matúša
je pokračovaním Amenmária – samí dobrí vojaci. Opisuje osudy skupiny slovenských vojakov, kt boli internovaní v zajateckých táboroch po potlačení SNP. Celý dej vytvára útek vojakov z táborov. Vojaci putujú vojnovým Rumunskom, Maďarskom, Rakúskom až na Slovensko.

V tomto románe podáva posledné mesiace vojny, naráža na neľudskosť v zajateckých táboroch, naturalistické obrazy týrania a dopad týchto okolností na psychiku.

Ladislav Mňačko

Predstaviteľ neoficiálneho tábora. V tvorbe sa snažil podať pravdu o vojne, o SNP a o politických praktikách stalinského režimu v 50-tych rokoch. Za toto bol režimom prenasledovaný. Po r. 1968 emigroval- žil v Izraeli, Nemecku, Rakúsku. Po roku 1989 sa vrátil na Slovensko ( † 1994). Diela majú reportážny charakter, bez hlbšej umeleckej hodnoty, čo vyplýva z jeho pôvodného zámeru podať pravdu z druhej strany, ako bola oficiálne propagovaná.
Smrť sa volá Engelchen
Vracia sa k vojne, k SNP. Autobiografické dielo písané formou kroniky. Snažil sa podať pravdu o násilnom zániku moravskej obce Ploština. Dej sa odohráva počas SNP, hl. motív je odchod chlapov z obce, sú z nich partizáni- toto kruto pomstia fašisti – chlapov upálili, ženy pobili, deti odstránili. Následkom tejto pomsty chlapi z dediny, partizáni, začínajú pociťovať ukrutný pocit viny –všetko sa dialo kvôli nim. V diele podáva horšiu stránku partizánčenia. Vystupuje tu človek proti vojne, nie proti fašizmu. Dostávajú sa do hraničných situácii, prenasledovaný sú fašistami. Postupne začínajú nenávidieť partizánsky spôsob života- ich konanie nie je správne. Dávno zabudli na rozpor fašisti a vlastenecká armáda, hl. rozpor je človek a vojna. S týmto súvisí dojímavá scéna – Nachádzajú raneného nemeckého vojaka, chcú mu pomôcť, v jeho dokladoch nájdu fotku jeho malej dcéry- musel zomrieť aj napriek tomu, že má krásnu rodinu a dieťa. V diele autor podal tragický, ale pravdivý obraz partizánskeho života.
Dej tohto románu dopĺňajú tragédie ženských postáv. Mária odchádza radšej s partizánmi, lebo dedinčania by jej nikdy neodpustili morálny úpadok (prostitúciu). Ďalším dievčaťom je Marta- je nasadená ako špión, pôsobí ako prostitútka, končí tragicky, stráca úctu k celému okoliu, k sebe samej a zomiera. Celý tento príbeh rozpráva hlavný hrdina v nemocnici s časovým odstupom.
Postavy, hrdinovia, partizáni sú vykreslení nepateticky. Sú to obyčajní ľudia, kt sú nútení vyrovnávať sa s partizánskym spôsobom života. Neustále pociťujú strach o svoj život, rôzne reagujú na vzniknuté situácie. Pre toto dielo je typický dejový dynamizmus – točiaci sa okolo osudov postáv- je tu množstvo dialógov na vykreslenie postoja ľudí.
Ako chutí moc , Oneskorené reportáže - sú diela , v kt pranieruje politické praktiky, nátlakové metódy, nespravodlivé obvinenia a procesy v 50-tych rokoch.