By the end of the story, however, the narrator has regained some of his childhood passion, demonstrating that the clear viewpoint of children is not limited by age.

Záver

„Všetci dospelí boli najprv deťmi. (Ale máloktorý z nich sa na to pamätá).“ píše sa v predslove knižky. Áno, presne o tomto je táto kniha. Je o tom, ako človek postupne dospieva, získava vedomosti, skúsenosti…stáva sa dospelým, no stráca nielen detskú naivitu a nevinnosť, ale aj fantáziu, skutočné hodnoty a zmysel života. Žije rýchlo, rozmýšľa racionálne a realisticky, neustále rieši problémy, je zahĺbený sám do seba a prestáva vnímať veci navôkol. Všetko príliš komplikuje a veci sú pritom také jednoduché. Ako keď malý princ s letcom našli studničku a malý princ povedal: „Ľudia u vás pestujú päťtisíc ruží v jedinej záhrade…a nenachádzajú v nej to, čo hľadajú. A predsa to, čo hľadajú, by sa mohlo nájsť v jedinej ruži alebo v troške vody...”
V spoločnosti malého princa sa pozeráme na svet človeka inými očami. Autor tu vysvetľuje cenu a silu priateľstva – Kde sú ľudia? – oval sa napokon malý princ.. Človek je osamelý aj medzi ľuďmi, - povedal had a upozorňuje na smiešnosti a trápnosti sveta dospelých. – Naozaj ma obdivuješ? – spýtal sa malého princa. – Čo znamená obdivovať? Obdivovať znamená uznať, že som najkrajší, najlepšie oblečený, najbohatší a najinteligentnejší človek na tejto planéte. Tá kniha je vlastne o tom akí by ľudia mali byť a na čo by nemali zabúdať. Malý princ nám pripomína detstvo, to nevinné a bezstarostné zmýšľanie detí, tú fantáziu a samozrejmosť, to jedinečné čaro, ktoré sa skrýva v každom dieťati, no postupne ho človek potlačí natoľko, akoby úplne zmizlo. Ale ono nezmizne, drieme v nás a čaká na to, kým ho prebudí niekto ako malý princ.