Tu má možnosť fyzicky sa povzniesť nad banálnosť sveta a z odstupu a z výšky sa zamyslieť nad základnými otázkami ľudskej existencie.

Debutoval novelou Letec ( L’Aviateur,1926), po ktorej nasledovali romány Južná pošta, ( Courrier sud, 1929, 1966) a Nočný let, (Vol de nuit, 1931, 1948).
Jeho najznámejším románom je Zem ľudí ( Terre des hommes, 1939, 1963) a „rozprávka pre veľkých“ - Malý Princ ( Le Petot Prince, 1943, 1959).
Okrem toho vyšli romány Vojnový pilot ( Pilot de guerre, 1942), Citadela (Citadelle, 1948) a prózy Denník ( Carnets, 1953), List rukojemníkovi ( Lettre á un otage, 1944) a Dať zmysel životu ( Un sens á la vie, 1956).

V Južnej pošte ešte nachádzame typické románové prvky – nešťastná, sklamaná láska a tragický skon letca. Nočný let - čakanie na tri poštové lietadlá, boj pilota Fabiena s cyklónom, pohotovosť riadiacich stredísk atď. tvoria základy sujetovej línie. Fabien zvádza tragický boj s prírodným živlom, aby neohrozil existenciu nočných letov. Dominujú tu pocity existencionálneho spytovania človeka, ocitajúceho sa v hraničnej situácii. Príčiny a vyjasňovanie si tragédie je doménou ústrednej postavy románu – šéfa leteckej spoločnosti Riviéra (aj tu vidíme určitú autentickosť Exupéryho s postavou v románe). Kým sa jeho lietadlá predierajú nocou, on prežíva vlastnú “drámu zodpovednosti”. Po Fabienovej smrti vzlietnu ďalší piloti. Zmysluplnosť hrdinského činu sa v jeho koncepcii napĺňa len vtedy, ak nad ľudský život postavíme nadosobný humanistický cieľ.

Dielo Zem ľudí má nesúrodú kompozičnú stavbu, autor kladie vedľa seba reportážne rozprávanie i beletrizované časti, ktoré spolu nesúvisia ani časovo ani priestorovo. Hlavnou ideou je myšlienka ľudského priateľstva a solidarity, ktoré chránia človeka pred úzkostným pocitom samoty a dávajú zmyslel aj jeho činu.

V románe Vojnový pilot sa okrem tradičných rekvizít “leteckého románu” (opis technických stránok letu, stroja, pilotovej práce, prítomnosť odborného slangu a pod.) objavujú aj spomienky na detstvo i reakcia na “čudnú” vojnu. Citadela bola pokusom o lyricko-filozofické celkové objasnenie života. Výsledkom je náročný a nevyrovnaný text, v ktorom sa lyrické i vzletné pasáže sa miestami striedajú s ťažkopádnou filozofickou reflexiou. Je to podobenstvo napísané na spôsob arabských litánií. Môžme ho považovať za akýsi duchovný testament autora. Berberský veľmož, ktorý vystaval svoju pevnosť v piesočnatej púšti, chce vybudovať mravnú pevnosť aj v srdci človeka a ochrániť ho tak pred každým ohrozením. Motív púšte sa objavoval už aj v predchádzajúcich autorových dielach. Púšť bola tým miestom, kde medzi akciami, v ktorých spoznával ľudskú súdržnosť, meditoval v osamotení o morálnej a metafyzickej dimenzii človeka. "Galeje vôbec nie sú tam, kde sa kope čakanom. Ich hrôza nemá hmotný charakter. O galejach možno hovoriť vtedy, ak kopeme, a naša práca nemá zmysel, ak sa ten, kto kope, nezapája do spoločenstva ľudí. "
Posmrtne vyšli aj diela Denníky (kniha publicistických textov) a Dať zmysel životu.
Próza Antoina de Saint - Exupéryho predstavuje výzvu k ľudstvu, aby zachovalo našu krásnu planétu.