Erich Maria Remarque Na západe nič nové (SOČ)

Cieľom mojej práce bolo, lepšie sa oboznámiť s útrapami vojny a jej následkami. Za týmto účelom som si vybral skvelého a svetoznámeho autora E.M.Remarqua.
Literatúru uvedenú v použitej literatúre som najprv dôkladne prečítal a urobil som si z nej poznámky. Potom som tieto poznámky spracoval do konečnej podoby, v akej sa nachádzajú v tejto práci. Obrázky v prílohe som získal z uvedenej literatúry a z Internetu.
E.M.Remarque dokázal vo svojich románoch zachytiť a vystihnúť dobu , v ktorej žil t.j. dobu 1. a 2. svetovej vojny. Cez jeho romány a postavy týchto románov sa môžeme preniesť o niekoľko desaťročí dozadu. Vďaka tomu môžeme lepšie pochopiť udalosti, ktoré sa vtedy odohrávali, a ktoré kruto zasahovali do osudov obyčajných a mierumilovných ľudí. Tak teda prenesme sa o niekoľko desiatok rokov späť a vydajme sa po stopách E.M.Remarqua a jeho literárnej tvorby. 2. Životopis E.M.Remarqua

Erich Maria Remarque bol nemecký spisovateľ s vlastným menom Erich Paul Kramer. Vyštudoval univerzitu v Münstere. Po otrasných zážitkoch z prvej svetovej vojny, do ktorej odišiel v roku 1916 ako dobrovoľník a kde ho roku 1918 zranili, vystriedal mnoho povolaní. Zo začiatku chcel byť hudobníkom a neskôr maliarom, ale skutočnosť bola celkom odlišná od jeho predstáv. Bol obchodným cestujúcim, agentom s náhrobnými kameňmi, učiteľom, reklamným pracovníkom, účtovníkom. Veľa počas svojho života cestoval po Taliansku, Švajčiarsku, Balkáne a Turecku. Začiatkom 30. rokov emigroval do Ascony vo Švajčiarsku. O dva roky neskôr fašisti v Nemecku spálili jeho knihy a roku 1938 ho zbavili občianstva. V roku 1939 odcestoval do USA, kde získal americké občianstvo, neskôr sa však vrátil späť do Švajčiarska. 3. Tvorba

Patrí k najobľúbenejším autorom 20. storočia jeho tvorba bola ovplyvnená Jackom Landonom a Ernestom Hemingwayom. Jeho diela sa vyznačujú humanitou, ale hlavne sú výrazne protifašistické a spoločensko-kritické. Hrdinovia jeho diel sú vždy nejakým spôsobom postihnutí vojnou, alebo sú to mladí ľudia, ktorí si nemôžu nájsť svoje miesto v spoločnosti.

Tiež autorove výrazové prostriedky, charakteristika postáv, prvky expresionizmu, naturalistické popisy scén na fronte a treba i hrubé slová použité v niektorých situáciách, celému jeho dielu osobité kúzlo.
E.M.Remarque vynikol ako svetoznámy autor spoločenských románov s aktuálnou tematikou ( Na západe nič nové, Cesta späť, Traja kamaráti, Miluj blížneho svojho, Víťazný oblúk, Iskra života, Čas žitia, čas umierania, Čierny obelisk, Nebo nepozná obľúbencov, Tiene v raji, Noc v Lisabone). 3.1. Na západe nič nové

Román Na západe nič nové opisuje mladú generáciu, ktorá bola zničená vojnou. Zachytáva ich osudy a pocity v pekle vojnového besnenia. Autor popisuje vlastné pocity a spomienky z prvej svetovej vojny, čo ho radí medzi autorov takzvanej „stratenej generácie“.

Motto knihy je: „Táto kniha nechce byť ani obžalobou, ani vyznaním. Chce sa iba pokúsiť vydať svedectvo o generácii, ktorú zničila vojna – i keď unikla jej granátom.“

Týmto autor vysvetľuje, že nechce opisovať politické príčiny a ciele vojny, ale chce iba podať obraz ľudí, ktorí museli bojovať i keď vlastne ani nevedeli prečo.
Dej románu je rozprávaný v prvej osobe ako zážitky a výpovede hlavnej postavy Paula Bäumera a jeho spolužiakov a priateľov.
V celom Nemecku sa šírili propagandistické informácie o vojne. Kvôli ním, a tiež kvôli vlasteneckým rečiam triedneho profesora Kantorka na hodinách telesnej výchovy sa jedného dňa vybrala celá trieda prihlásiť na front. Jeden zo spolužiakov, Jozef Behm, váhal. Dal sa však prehovoriť. Padol medzi prvými. Nebol jediný, komu sa na vojnu nechcelo, ale ako píše autor, „ku slovu „zbabelý“ nemali v tom čase ďaleko ani rodičia“. Spolužiaci sa dostávajú do výcvikového tábora, kam prichádza aj ich triedny učiteľ.
Príprava vo výcvikovom tábore trvala desať týždňov. Za ten čas ich dokonale pretvorili. Zistili, že príprava na hrdinstvo vôbec nie je taká akú si ju predstavovali. Výcvik ich dôkladne zbavil vlastnej osobnosti a vytvoril z nich len nástroje vojny. Obyčajný poštár, ktorý sa tváril „akoby zožral betón“, vo veliteľskej uniforme vzbudzoval väčší rešpekt, ako pred tým rodičia. Nakoniec pochopili, že niečo z toho však bolo potrebné. Ale niečo zbytočné.
Po prihlásení na front ich triedu po troch, štyroch rozhádzali do družstiev. Paul sa dostal do deviateho mužstva spolu so spolužiakmi Kroppom, Müllerom a Kemmerichom. Veliteľom mužstva bol desiatnik Himmelstoss – „Pokladali ho za najväčšieho psiska na kasárenskom dvore, a bol na to pyšný“.
Paul s kamarátmi sa dostávajú až do prvej línie. Priamo do zákopov. Na bojové pole Nemecka s Francúzskom a Anglickom. V týchto častiach románu autor dokonale opisuje scény útoku. Sú tu expresionistické až naturalistické obrazy hrôzy, bolesti a smrti. Autor používa krátke vety, čo zvyšuje gradáciu deja a výstižnosť opisu. “Hrmenie kanónov silnie, mení sa v jediné temné dunenie a znova sa rozpadá na samostatné výbuchy. Salvy guľometov sucho praskajú.

Vzduch nad nami je plný neviditeľného zhonu, zavýjania, piskotu a sykotu. Sú to menšie kalibre. Medzitým ale hučia nocou ako orgán aj veľké debny, najťažšie kusy, a dopadajú ďaleko za nami. Chraptivo, vzdialene ručia ako jelene v ruji a letia svojou dráhou vysoko nad zavýjaním a piskotom menších kalibrov.“
Vojna týchto mladých mužov úplne zmenila. Stratili svoje mladícke ideály a sny. V ich mysliach bola len boj a bolesť. Smrť už bola všednou. Postupne sa stávali k vojne ľahostajný. Nebojovali proti ľudom, ale proti vlastnej smrti. Už si ani nevedeli predstaviť život po vojne, čo s nimi bude.
„Nie sme už mládež. Nechceme už dobyť svet. Sme utečenci. Utekáme pred sebou. Pred vlastným životom. Mali sme osemnásť rokov a začínali sme milovať svet a bytie, museli sme však začať strieľať. Prvý granát, čo vybuchol, trafil naše srdcia. Sme odrezaní od aktivity, od snaženia, od pokroku. Už v to neveríme. Veríme vo vojnu.“
“Sme opustení ako deti a skúsení ako starí ľudia, sme suroví a smutní a povrchní – myslím, že sme stratení.“


„Stali sa z nás nebezpečné zvery. Nebojujeme, bránime sa pred zničením. Granáty nehádžeme do ľudí, na to vôbec nemyslíme, to sa s rukami a prilbami ženie za nami smrť, po troch dňoch ležíme bezmocne, vyčkávajúc na popravisku, môžeme ničiť a zabíjať, aby sme sa zachránili a pomstili.“
Paul dostal dovolenku. Sedemnásť dní. Po dovolenke však nenastúpi hneď na front, ale má ísť do kurzu v tábore.
Cestou domov si Paul spomína na svoje detstvo. Autor jeho myšlienky načrtáva pomocou nostalgických opisov prírody a rodného mesta. V opisoch sa prelínajú lyrické a epické prvky.
Dovolenka mu však neurobila dobre. Predstavoval si ju inak. Jedni sa ho neustále spytujú, druhí nie. Už nechápe ich život, ich starosti, ciele, želania. Najradšej je sám.
Po dovolenke ide do barakového tábora. Vedľa ich tábora je tábor Rusov, zajatcov. Často máva stráž pri nich. Prejavuje sa u neho súcit s týmito ľuďmi. Ale nie ako osobami, ale ako s bytosťami.
Nakoniec sa Paul dostane späť do svojho mužstva, na front.
Premýšľajú o tom, prečo vlastne bojujú. „Sme tu predsa na to, aby sme bránili našu vlasť. Francúzi však tiež bránia svoju vlasť. Kto má teda pravdu?“
„Ale naši profesori, pastori a noviny tvrdia, že iba my sme v práve, a dúfajme, že to tak je. Ale francúzski profesori, pastori a noviny tvrdia, že iba oni sú v práve, ako je to potom vlastne?“
Postupne sa rozhovor dostáva až do ľahkých filozofických úvah o tom, ako vojna vlastne vzniká.
„ Poväčšine tak, že niektorá krajina veľmi urazí druhú krajinu, ..

Tak tu nemám čo hľadať, odpovedá Tjaden, ja sa necítim urazený.“
Posledná kapitola hovorí už o blížiacom sa mieri. Avšak všetci kamaráti sú už mŕtvi. Zostal iba Paul. Bojí sa, aby správy o miery neboli opäť iba sklamaním. Premýšľa čo bude po tom.
Rozprávanie sa postupne, plynulo prenesie z prvej osoby do tretej.
Nakoniec padol aj Paul.
„Padol v októbri 1918, jedného dňa, čo bol na celom fronte taký pokojný a tichý, že sa správa z bojiska obmedzila iba na vetu: Na západe nič nové...“
Nič nové, len postupne vyhasli životy miliónov ľudí.
„Padol dolu tvárou, ležal na zemi, akoby spal. Keď ho obrátili, videli, že sa asi dlho netrápil. V tvári mal taký pokojný výraz, akoby bol takmer spokojný s tým, že sa to tak skončilo.“

4. Záver

Po prečítaní diela Na západe nič nové som zistil, že autor v ňom naozaj veľmi pútavo a strhujúco opisuje životné osudy ľudí postihnutých vojnou. Vďaka tomu si viem urobiť vskutku presný obraz prvej svetovej vojny a to hlavne kvôli skvelému rozprávačskému talentu E.M.Remarqua. Dej tejto knihy je strhujúci a núti nás čítať knižku ďalej a ďalej.
Tomuto autorovi musíme byť veľmi vďační, lebo nám uchoval spomienky na jednu z najhorších vojen, ktoré ľudstvo počas svojej niekoľko tisícročnej existencie zažilo. Mali by sme sa z nich poučiť a snažiť sa predchádzať ďalším takýmto utrpeniam, ktoré vojna so sebou vždy priniesla, prináša a aj v budúcnosti by priniesla.
Ericha Maria Remarqua môžeme teda právom považovať za jedného z najlepších svetových autorov, ktorí vystupovali proti vojne.