Samo Chalupka, mladší brat Jana Chalupku, sa narodil v rodine učiteľa a literáta, kde získal základné vzdelanie. V rokoch 1822 – 1824 pokračoval v štúdiu na Evanjelickom lýceu v Kežmarku. Po štúdiách v Kežmarku odišiel v rokoch 1824 – 1827 študovať do Rožňavy. Od roku 1827 študoval na Evanjelickom lýceu v Bratislave, kde už začal literárne tvoriť. O dva roky neskôr roku 1829 bol spoluzakladateľom, potom knihovníkom a neskôr podpredsedom Spoločnosti česko-slovenskej v Bratislave. Ako knihovník vykladal
na schôdzkach Kollárovu Slávu dcéru. Oduševnený jej myšlienkami o slobode národa, odišiel po vypuknutí revolúcie v Poľku bojovať za slobodu Poliakov. Účasť Sama Chalupku v poľskom povstaní ho priviedla spolu s A. B. Vrchovským do tajného spolku Vzájomnosť a ovplyvnila aj jeho čulé styky s českou a poľskou revolučnou mládežou. O dva roky neskôr roku 1833 odišiel študovať teológiu do Viedni, kde nadviazal nové kontakty s poľskými študentmi. Tu s priateľom- právnikom Alexandrom Vrchovským pripravoval program, ktorý potom zažal uskutočňovať medzi mládežou Ľudovít Štúr.
Od roku 1840 pôsobil ako evanjelický farár v Hornej Lehote, kde nastúpil na otcovo miesto. Medzitým v roku 1861 bol spolutvorcom Memorandy slovenského národa v Martine. Zomrel 10. mája 1883 v Hornej Lehote. Svoju knižnicu, vyše 1000 kníh daroval budúcej Matici a svoj majetok na verejné ciele.
Básnik si pred smrťou určil, aby mu na hrob bol vytesané dvojveršie z veršovanej povesti Branko:
„Pravde žil som, krivdu bil som
verne národ môj ľúbil som.“

Tvorba:

Prvou známou básňou Sama Chalupku je Smutek, ktorú publikoval v zborníku Plody roku 1836. Počas revolúcií (1848-1849) tvoril menej a politicky sa neangažoval. Nové a vlastne najplodnejšie obdobie jeho tvorby nastalo v 60. rokoch devätnásteho storočia, kedy uverejnil vrcholné básne v časopise Sokol: Boj pri Jelšave (1861), Turčin Poničan (1863), v ktorých spracoval protitureckú tematiku. Podobnú tému mala aj veršovaná povesť Branko (1864), ako aj jeho vrcholné dielo, hrdinská epická báseň Mor ho! (1864), v ktorej spracoval majstrovsky historický boj slovanských predkov s rímskymi légiami v 4. storočí. Autora upútala aj jánošíkovská tematika. Dôkazom toho sú básne: Likavský väzeň, Junák, Kráľoholská a iné. V týchto bázňach sa stretávame s črtou Chalupkovej monumentality, ktorá spočíva v lokalizovaní básni do úzkej súvislosti so statickým úkazom.