Prvá svetová vojna prerušila obdobie rozvoja, nastalo obdobie strachu, temna. Ľudia sa báli o svoj život, strácali ideály. Toto obdobie nezostalo nepovšimnuté ani u autorov, ktorí sa zameriavali na obrazy z vojny a na poukázanie jej nezmyselnosti. Vyjadrovali svoje pocity a názory. Mnoho autorov sa aj priamo zúčastnilo na bojoch a tým bola ovplyvnená aj ich tvorba. Aj keď všetci vedeli o nezmyselnosti vojny, každý ju chápal inak a inak ju opísal. Každý jeden bol originálny, svojský.
Medzi najvýznamnejších autorov medzivojnového obdobia patrili Erich Maria Remarque, Ernest Hemingway a Romain Rolland. Opisovali 1. sv. vojnu, ale každý ináč. Všetci vedeli o nezmyselnosti bojov, ale ich hrdinovia nemali chuť zmeniť túto situáciu, hoci k nej pociťovali až živelný odpor.
Najvýznamnejšie dielo E. M. Remarqua z tohto obdobia je dielo Na západe nič nové. Autor v ňom „ zachytáva pocity a osudy stratenej generácie priamo na bojiskách 1. sv. vojny.“ (Ivanová, M.: Slovenský jazyk a literatúra, str.103) „Táto kniha nechce byť ani obžalobou, ani vyznaním. Chce sa iba pokúsiť vydať svedectvo o generácii, ktorú poznačila vojna i keď unikla jej granátom.“ (Remarque, E.M.: Na západe nič nové, str. 7) Toto dielo zobrazuje utrpenie vojakov na fronte. Mnohý z týchto vojakov vošli do zákopov rovno zo školských lavíc. Ale v tejto situácii, ako sami vraveli, im škola veľmi nepomohla. Teraz boli nútení rozhodovať sa sami a tu im naučené veľa nepomohlo. V tomto diele Remarque opisuje osud Paula Bämera a jeho bývalých spolužiakov a teraz spolubojovníkov Müllera, Kemmericha a Kroppa. 19- ročný Paul je účastníkom i rozprávačom celej skupiny. Hrdinovia často rozmýšľajú o vplyve vojny na nich samotných ale aj na okolitý svet : „Albert to vysloví. „Vojna nás pokazila pre všetko.“ Má pravdu. Nie sme viac mládež. Nechceme už dobyť svet. Sme utečenci. Utekáme pred sebou. Pred vlastným životom. Mali sme osemnásť rokov a začínali sme milovať svet a bytie, museli sme však na to strieľať. Prvý granát, čo vybuchol, trafil naše srdce. Sme odrezaní od aktivity, od úsilia, od pokroku. V to už neveríme. Veríme vo vojnu.“ (Remarque, E.M.: Na západe nič nové, str. 57) Boj o život je ich každodennou náplňou. Stáva sa pre nich prirodzený a predsa niekedy neuveriteľný: „Pre nikoho neznamená zem toľko ako pre vojaka.