Ústna ľudová slovesnosť bola literatúrou poddaného ľudu. Na šľachtických dvoroch pestovali slovesnosť profesionálni speváci igrici. Prednášali historické, hrdinské a zábavné epické skladby, ktoré sa nezachovali.
Ľudová slovesnosť bola zo začiatku spätá s magickými úkonmi a obradmi /zariekania, zaklínania/. Pod vplyvom kresťanského myslenia postupne tento druh folklóru zanikal a nahradil ho kalendárny obradový folklór /pracovné piesne, obradové piesne/, Dramatické prejavy /koledy s betlehemom/. Súčasne sa rozvíjal aj rodinný obradový folklór /svadobné piesne , pohrebné vykladania a pod./. Medzi najstarobylejšie žánre patria balady., ktoré zobrazovali rodinné a spoločenské vzťahy. V balade o dcére zakliatej na javor Mati diovča zháňa sa odzrkadľuje viera v magickú moc slova a hudby, ale i v premenu človeka na strom. Z prozaických žánrov sa rozvíjali kratšie útvary – hádanky, príslovia, porekadlá, pranostiky. Do ľudových prísloví prenikali aj príslovia z Biblie /Kto druhému jamu kope, sám do nej padá./ a z antickej literatúry /Aká práca, taká pláca. Darovanej kobyle do zubov nehľadia./. Medzi ľud sa dostal z cirkevného šľachtického a mestského prostredia. Pranostiky majú hospodársku a meteorologickú náplň /Keď v októbri veľa sršňov a ôs, bude dlhá zima. Po svätom Matúši daj kučmu na uši. Katarína na blate, Vianoce na ľade./.
K najrozsiahlejším žánrom patrili báje, ktoré vysvetľovali rôzne prírodné javy a rozprávali o nadprirodzených bytostiach /báje o pôvode sveta, vílach a pod./. Zvieracie rozprávky a bájky mali alegorický charakter. Často obsahovali prvky spoločenskej satiry /o hlúpych vlkoch a prefíkaných líškach/. Čarovné rozprávky predstavovali reálne i fantastické bytosti, boj dobra so zlom a víťazstvo dobra, ktoré často predstavoval hrdina neurodzeného pôvodu. Miestne povesti sa viazali k hradom, mestám alebo k historickým udalostiam /tatárske vpády/. Legendové rozprávky sa vyvíjali z legiend a mali charakter humoristických rozprávok /o putovaní sv. Petra/.
Z ústnej ľudovej slovesnosti sa priame zápisy nezachovali. Najstaršou písomnou doloženou rozprávkou je rozprávka O dvanástich mesiačikoch /druhá polovica 14. stor./
Najstaršie piesne /Morena, Morena, za kohos’ umrela a Hoja, Ďunda, hoja/ majú charakter obradovej poézie, ale zachovali sa len neskoršej, zmenenej jazykovej podobe.