Obraz prvej svetovej vojny v slovenskej literatúre

Vojnové udalosti hneď od začiatku prvej svetovej vojny veľmi ťažko doľahli na české a slovenské obyvateľstvo. Keď rakúsko-uhorská vláda vyhlásila vojnový stav, súčasne zaviedla cenzúru, a obmedzila osobné slobody občanov. Každý prejav národného cítenia nenemeckých a nemaďarských národov trestala ako vlastizradu. Odpor proti vojne stále vzrastal. Českí a slovenskí vojaci odmietali bojovať za Rakúsko-uhorskú monarchiu a cisára Františka Jozefa a často utekali z frontov. Rovnako ako inde aj obyvatelia v našich krajinách žili v ustavičnom strachu a nenávideli vojnu. Vzrastal odpor proti nej, množili sa štrajky. Ľudovému protivojnovému odporu však chýbalo revolučné vedenie.
Začali sa budovať čs. légie. Jednoduchí vojaci vstupovali do légií s vedomím, že bojujú za utvorenie nového samostatného, spravodlivého štátu. Na troskách Rakúsko-uhorskej monarchie vznikol 28. októbra 1918 spoločný štát Čechov a Slovákov - Československá republika. Táto historická udalosť bola výsledkom národnooslobodzovacieho zápasu obidvoch národov.
Po stáročiach cudzej nadvlády sa v Československej republike vytvorili pomerne priaznivé podmienky pre rozvoj národného života. Pre Slovákov, vystavených v bývalej monarchii obzvlášť krutému národnému a sociálnemu útlaku, znamenal vstup do nového štátneho útvaru priamo národnú záchranu. Slovenčina prenikla do škôl a úradov, stala sa štátnym jazykom. Roku 1919 obnovila svoju činnosť Matica slovenská v Martine. V tom istom roku vznikli v Bratislave dve inštitúcie celonárodného významu - Univerzita Komenského a Slovenské národné divadlo. Rozšírilo sa tiež literárne časopisectvo. Roku 1922 boli obnovené Slovenské pohľady.
Prvá svetová vojna výrazne zasiahla do života ľudí, odzrkadlila sa aj v literatúre. Vzniklo mnoho diel, v ktorých spisovatelia zobrazujú utrpenie vojakov i civilného obyvateľstva. Vo svojich dielach vyjadrovali túžbu po mieri. Vojna ovplyvnila aj našu literatúru. V poézii vznikli Krvavé sonety, v próze Hrdinovia, Živý bič. Všetky tieto diela majú spoločný podtext: odpor voči vojne a zobrazenie jej nezmyselnosti.

P. O. HVIEZDOSLAV (1849 Vyšný Kubín- 1921 DK)
(realizmus)
- pochádzal zo zemianskeho rodu
- začal chodiť na gymnázium v Miškovci, čoskoro patril medzi najlepších žiakov
- začal písať pod vplyvom maďarského básnika Petófiho
- študoval na právnickej akadémii v Prešove, kde sa iniciatívne zúčastňoval na príprave almanachu N a p r e d
- v r.

1875 si zvolil pseudonym Hviezdoslav
- 20 rokov pôsobil ako advokát v Námestove
- obrátil sa k ľudu ako jadru národa, bojoval proti jeho utlačovaniu. Tu tkvie základ demokratizmu a humanizmu jeho poetického diela

cyklus: KRVAVÉ SONETY - (skladajú sa z 32 sonetov)
- vyjadruje tu protest proti 1. sv. vojne, reakcia básnika na pošliapanú a poníženú ľudskosť, je zhrnutím jeho sociálnych i mravných názorov.
V 1. časti (A národ oboril sa..) autor vykresľuje hrôzy vojny a jej dôsledky. Trápi ho otázka, kto je za túto hrôzu zodpovedný. Zisťuje, že je to egoizmus a ziskuchtivosť jednotlivcov, skupín a národov („To ona panovačnosť nadutá"...). Vojnu odcudzuje ako ľudské zlo, ako strašnú krivdu páchanú na ľudstve. S trpkou iróniou sa zamýšľa nad človekom, ale trápi ho i osud Slovanstva a vlastného národa. V záverečných sonetoch vyslovuje túžbu po mieri, vieru v ľudskejšiu, spravodlivejšiu (lepšiu) spoločnosť.
- nie sú len odsúdením vojny, ale aj výrazom viery v ľudstvo vo víťazstvo života nad temnými silami sebectva a nadutej panovačnosti, výrazom viery, že starý svet bude nahradený novým, svetom bratstva a lásky.
A národ oboril sa na národ - ničivé dôsledky vojny na človečenstvo. Poukazuje na sebectvo jednotlivcov národov, ktorý túžia ešte po väčšom bohatstve. Žaluje tu buržoáznu spoločnosť - jej vzdelanie, kultúru. básnik si želá, aby už nebola vojna, ktorá zanecháva len vdovy, siroty a chce, aby sa ľudia venovali práci, v závere vyjadruje túžbu po lepšej spoločnosti.
„A jak v žne postať zbožia líha zrelá,
pod kosou, radom váľajú sa telá."

MILO URBAN (1904 Rabčice Orava- 1982)
- v osamelej hájovni pod Babou horou prežil radostné detstvo v dôvernom styku s prírodou. Už ako šestnásťročný začal publikovať.
- stal sa úradníkom a neskôr redaktorom v Bratislave
- vo svojich dielach vytváral tragické ľudské situácie, nastoloval a riešil v nich všeobecne platné ľudské problémy. Do našej literatúry nimi vniesol nový spôsob vykreslenia postáv cez ich vnútorné konflikty.
ŽIVÝ BIČ
- patrí medzi najvýznamnejšie a najviac prekladané diela novodobej slovenskej prózy. Živý bič podáva nepriame svedectvo o neľudskosti vojny. Jeho dejiskom je hornooravská dedina Ráztoky, ležiaca „pánubohu za chrbtom", avšak nie mimo kolobehu dejín. Ozveny frontových udalostí doliehajú aj sem. Pod ich vplyvom sa zauzľujú ľudské osudy a silnie živelný odpor dediny. Popri celom rade výrazných, až monumentálne vykreslených postáv, má Živý bič aj svojho kolektívneho hrdinu. Je ním prostý dedinský ľud, ktorý na vonkajšie popudy reaguje ako jedna bytosť. Preto sa tento druh románu označuje ako unanimistický (lat.

una anima= jedna duša).
Kompozične sa Živý bič rozčleňuje na 2 časti: STRATENÉ RUKY a ADAM HLAVAJ. Hoci ich dejová výstavba je odlišná, obidve časti úzko spolu súvisia a vytvárajú jeden významový celok. V prvej časti autor súbežným radením zdanlivo izolovaných príbehov oboznamuje čitateľa s dobou, prostredím a postavami, rozvíja prvé konflikty.
Na začiatku Ráztočania poznajú slovo vojna, ale nechápu jeho skutočný zmysel a dosah. Začali si ho uvedomovať až vtedy, keď z obchodov zmizla múka a petrolej, všetko navidomoči zdraželo a polia ostávali neobrobené. Neúprosnú skutočnosť vojny pripomenul Ráztočanom návrat Ondreja Koreňa z frontu ako bezrukého a nemého mrzáka. Od tejto epizódy sa dejová krivka románu prudko dvíha. Urban dedinský ľud neidealizuje, ale vedie ostrú deliacu čiaru medzi ním a príslušníkmi panskej vrstvy.
Už v prvej časti Stratené ruky sa čitateľ priamo v dejovej akcii oboznamuje s väčšinou románových postáv, ktorými Milo Urba zaľudnil svoj Živý bič. Niektoré z týchto postáv (Koreň, Ilčíčka, Kúrňava, Mrva) vymodeloval podľa životných predlôh, pričom ich dotvoril v súlade s celkovým poňatím románu. Aj zúčtovanie ľudu s nenávideným notárom Okolickým v závere románu bolo podľa priznania autora motivované skutočnou udalosťou.
Druhá časť, Adam Hlavaj, je ucelenejšia. Zjednocuje ju hlavná postava románu Živý bič, Adam Hlavaj, ktorý až v nej bezprostredne vstupuje do deja. Adam Hlavaj zbehne z východného frontu a skrýva sa v Ráztokách. Vo vzbure proti vrchnosti ho ešte viac utvrdzuje nenávisť voči notárovi Okolickému, ktorý zapríčinil tragédiu jeho ženy Evy. Hlavaj sa stáva hlavným nositeľom deja až po záverečné kapitoly románu, keď do popredia opäť vystupuje ľud, aby sa živelnou vzburou proti pánom a rabovačkami pomstil za odveký útlak a vojnové útrapy. Adam Hlavaj je viacvýznamová postava. Je samým sebou, t. j. živelným vzbúrencom proti vojne a spoločenskému útlaku, pomstiteľom osobnej krivdy, ale aj symbolickým vyjadrením mravnej veľkosti slovenského ľudu.
- dôležitou epickou zložkou je obraz vnútorného sveta A. Hlavaja, ktorý po dezercii z vojny chcel pomstiť nielen tragédii svojej ženy, svojej rodiny, ale predstavuje živelná kolektívny oproti všetkému, čo ho utláča v mene slobody. Hlavaj svojim konaním symbolizuje zároveň odpor ľudu proti vojne a sociálnemu útlaku.
Milo Urban Živým bičom prekonal tradíciu popisného realizmu hlbším ponorom do individuálneho i spoločenského bytia.

S tým súvisí uňho aj zmena v rozprávačských postupoch a výrazových prostriedkoch (vnútorný monológ, lyrizácia slovesného prejavu), ako aj v kompozičnej výstavbe románu (kontrastné radenie krátkych príbehov v prvej časti románu).
- prvé dielo, kde sa o slobode nerojčí, ale kde sa tento pojem chápe ako skutočnosť. V tom je veľký rozdiel medzi jeho dielom a Timravinými Hrdinami. Živý bič je realistický román, je preniknutý láskou k prostému človeku.
ROMÁNOVÝ CYKLUS o osudoch hornooravskej dediny Ráztoky a národa od zač. 1. svetovej vojny do konca 2. svetovej vojny. Tvorí ho 5 románov.
ŽIVÝ BIČ
HMLY NA ÚSVITE - autor tu analyzuje povojnové a poprevratové pomery
V OSÍDLACH
ZHASNUTÉ SVETLÁ - podáva umelecké svedectvo o dramatickom a tragickom období od predmníchovských udalostí v jeseni 1938 do vyhlásenia Slovenského štátu. Dielo má autobiografické črty v postave redaktora Adama Hlavaja a vystupujú v ňom viaceré postavy z predchádzajúcich románových prác.
KTO SEJE VIETOR - opisuje udalosti 40. rokov až do vypuknutia SNP
BOŽENA SLANČÍKOVÁ TIMRAVA (1867 Polichno)
- všíma si najmä život na slovenskej dedine, časté sú motívy nešťastnej lásky, sklamania, manželstva. Jej dedina a ľud sú odlišní od Kukučína. Poviedky sú psychologické, do popredia vystupuje veľký rozpor medzi buržoáziou a proletariátom. Timrava sa ponára do duše človeka prostredníctvom vnútorného monológu. Konanie ľudí je odôvodnené, má sociálne pozadie.
Hrdinovia
- v novele si najmä všíma, ako sa k vojne staval slov. ľud. Dej románu sa začína vyhlásením mobilizácie. Ľud prijíma vyhlásenie s odporom, tamojšia neslovenská buržoázia jasá radosťou a opovrhuje slov. ľudom. Notár Balán - hlavný predstaviteľ miestnej buržoázie, hovorí, že v meste panuje neslýchané oduševnenie, každý ide na vojnu so spevom a nadšením. Balánovi sa nepáči, že sedliaci nechápu, aký svätý cieľ ich volá. Vlastenectvo týchto bohatých pánov sa prejavovalo tým, že každého kto bol proti vojne vyhlasovali za vlastizradcu. Pravý opak je notár Širický, ktorý drží s ľudom. Nakoniec Širický musí odísť na vojnu, kde i zomiera. Neslovenská buržoázia, ktorá sa toľko vystatovala svojím hrdinstvom sa pomocou výhovoriek nedostala na vojnu. Román patrí k najlepším dielam, ktoré vytvoril slov. kritický realizmus.
- novela je kompozičná usporiadaná na princípe kontrastu, ktorý vytvára rozdielnosť názorov na vojnu u ľudu a pánskych vrstiev. V postave notára Baláňa vytvorila autorka typ cynického človeka v maske vlastenca, no podstate zbabelca a egoistu. Podnotár Širický si naopak plne uvedomuje nezmyselnosť vojny. Jeho protest prejavuje vo vojne v tom, že zachraňuje raneného ruského vojaka a pritom sám zahynie.
- hrdinom je celá dedina za vojny, znepokojovaná, okrádaná hmotne aj morálne.

Situácie novely sú zamerané aj na nepatrné detaily, ale tým viac zdôrazňujú hrôzu vojny. Podrobne je líčený účinok zvesti o vojne, ustrnutie a zdesenie, aké nastalo medzi pokojným a tichým vidieckym obyvateľstvom.

poviedka V čase vojny - poznačená fatalizmom, autorka zobrazila spokojnosť gazdu Sekana z vojny, prinášajúcej mu možnosť zbohatnutia. Jeho postoj sa však mení, keď sa dozvie, že jeho syn, jedináčik, ktorý narukoval, padol.
15c)
„...Vojna, keď videla svojho krstného syna v tom žobráckom položení, odrazu prisunula sa i k nej spoza sklených vrchov, z krajín, kde sa voda sypala a skaly sa liali. Surová, ukrutná zahryzla sa jej do srdca a prenikla ju naskrz.