Vyhladovaný utečenec je pohltený búrlivým prebudením tržnice a útočisko nachádza v „tučnom a pokjnom blahobyte“ údenárstva svojho mladšieho brata Quenua, ktorého výchove obetoval po smrti svojej matky svoju intelektuálnu ašpiráciu. Na nátlak švagrinej – krásnej Lízy – prijíma Florent miesto inšpektora v oddelení rýb, kde trpí tak zápachom, ako útokmi žien. Utieka sa k reformistickým plánom, ktoré rozvíja v krúžku politických opozičníkov z krčmy pána Lebigra. Jeho odlišnosť a záhadné počínanie narúšajú stále viac „tučný mier“ tržnice. Znesvári i najväčšie súperky blahobytného pôvabu – údenárku krásnu Lízu a predavačku rýb – krásnu Normanďanku. S postupujúcimi prípravami na nereálny štátny prevrat sa stupňuje nepokoj v tržnici. Na základe radu obvinení, ktorý dovŕši Líza je Florent opäť odsúdený do vyhnanstva, kam ho doprevádza radikál Gavard. Tržnica si vydýchne, Líza sa zmieri s Normanďankou a údenárstvo začne opäť vyžarovať „mastné zdravie“. V románe je súčasne rozvinutý obraz každodenného života farebného prstredia, ku ktorému patrí aj galéria parížskych figúrok a ich prízemné pletky. Najtesnejšie sú s tržnicou spätí dvaja mladí ľudia – pôvabný, ale slaboduchý Marjolin a uličnica Cadina, ktorí sa v nej pohybujú, sýtia a milujú so živočíšnou bezstarostnosťou, sú „idylou obrovského brucha“.
V tomto diele už Zola dôsledne realizoval program experimentálneho románu, čím priblížil literárnu tvorbu pozitivistickej vedeckej metóde tým, že ju poňal ako výsledok podrobného prieskumu určitého sociálneho prostredia. Úžasný opis nesúci výrazné stopy výtvarnej inšpirácie vyvoláva dojem množstva, precízne vykreslené postavy pomáhajú plastickosti celého románu. Túto stránku diela podčiarkuje aj postava Clauda a jeho polemika s romantizmom. „Jemu sú milšie hromady zeleniny ako stredoveké hrady.“ V tomto človeku spodobil Zola niektoré rysy svojho priateľa Cézanna. Všetky ľudské figúry sú poňaté ako produkt prostredia. „Jej telo malo tú priesvitnú belobu a ružovú pokožku osôb, ktoré žijú v dennom styku so sadlom a surovým mäsom.“
Veľmi častá je personifikácia – „Dýchala mu do tváre svoj skazený dych, rozvalená uprostred města ako opilec pod stolom při poslednej fľaške.“ Takto sa tržnica stáva symbolom doby – brucho Paríža je kramárskym bruchom stredostavovskej počestnosti. Napísaniu diela predchádzala podrobná štúdia miesta, každodenné návštevy autora v rôznych hodinách a rôznych ročných obdobiach. Študoval tiež policajné predpisy, daňové vyhlášky a zhotovil si dokonca topografický nákres podľa plánov prefektúry.