apríla 1836 sa konala vychádzka študentov bratislavského lýcea na hrad Devín, kde zaviazal mládež k slávnostným sľubom k vernosti národu a Slovanstvu. V tom čase Štúr prednášal na lýceu dejiny slovanstva a ruskú literatúru ako zástupca profesora Palkoviča. Po dvojročnom štúdiu na univerzite v Halle (1840) pokračoval v písaní spisov, v ktorých poukazoval na zlú situáciu Slovákov ( Starý i nový vek Slovákov, Bratislava 1841, Žaloby a ponosy Slovákov v Uhorsku na protiprávne prechmaty Maďarov, Lipsko 1843). Na lýceu pôsobil do roku 1843, kedy bol odvolaný z Katedry reči a literatúry česko-slovenskej a Ústav reči a literatúry česko-slovenskej bol rozpustený. Štúr bol obvinený z panslavizmu a vlastizrady. Študenti na protest proti tomuto činu odišli študovať do Levoče. Keď odchádzali, znela Bratislavou pieseň:

„ Nad Tatrou sa blýska,
hromy divo bijú.
Zastavme ich, bratia,
veď sa ony stratia -
Slováci ožijú!“

11. – 16.7.1843 Štúr navštívil s Jozefom Miloslavom Hurbanom a s Michal Miloslavom Hodžom básnika Jána Hollého v Hlbokom. Po porade s ním sa dohodli zjednotiť Slovákov na zásade jednotného spisovného jazyka, čím sa zapísali do dejín modernej slovenskej jazykovedy.
Dovtedy sa totiž písali katolíci bernolákovčinou, evanjelici českou bibličtinou, okrem toho sa používala maďarčina, nemčina a latinčina. Potrebu jednotného spisovného jazyka odôvodnil v spise Nárečie slovenské, alebo potreba písania v tomto nárečí („Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí“ -1846) v tom istom roku ho doplnil aj gramatikou Náuka reči slovenskej. Tak vypracoval pevné základy reči, ktorú chápal ako prostriedok na uskutočnenie „túžob, myšlienok a ideí“ národného hnutia. Súčasne tak vytvoril základné podmienky pre rozvoj slovenskej literatúry ako osobitého národného prejavu, esteticky rovnoprávneho so slovenskými celkami iných národov. Základné princípy novej tvorby stanovil v Prednáškach o slovenskej poézii, ktoré potom prepracoval v diele „O národních písních a pověstech plemen slovanských“ – Praha 1853)
Štúr ako novinár a politik chápal silu hospodárskeho vývinu a vyzýval Slovákov, aby v tomto rozvoji nezaostávali, pretože bolo treba odborníkov -Slovákov v priemysle, v poľnohospodárstve i v obchode. Vyzýval slovenskú mládež k vzdelanosti a proti slovenskej biede bojoval v spolku Tatrín (1844 – Liptovký Mikuláš) a najmä v Slovenských národných novinách s literárnou prílohou Orol tatranský („Sloveskje národňje novini“ príloha „Orol tatránský“ – od 1.8.1845), ktoré vydával v Bratislave dvakrát do týždňa.