Literatúra cisárskeho Ríma

Literatúra cisárskeho Ríma
1. storočie a začiatok 2. storočia n. l.
Prvé obdobie literatúry cisárskeho Ríma siaha od Augustovej smrti až do Traianovej smrti (14 n. l. – 117 n. l.). Prvú polovicu tohto obdobia, kt. je obdobím vlády julsko – klaudijovského rodu, charakterizuje upevňovanie moci. Bola tu však aj opozícia zo strany senátorskej aristokracie, pretože stále dúfali v obnovu starého republikánskeho zriadenia pod vedením rímskeho senátu. A tak dochádza k postupnému vyhladzovaniu rímskej aristokracie. Cisári si ale získavalipopularitu uľudí bezplatným rozdávaním potravín, ale aj rozličnými veľkolepými hrami. Po julsko – klaudiovskej dynastii nastupuje na trón rod Flaviovcov.
Už na začiatku tohto obdobia možno pozorovať mravný úpadok, kvôli hrôzovláde prvých cisárov, ktorá spôsobila neistotu v najmä vo vyšších vrstvách spoločnosti, vyvolávaná vzmáhajúcim sa udavačstvom, ako aj časté samovraždy. Preto sa mnohí príslušnici vyšších vrstiev uchyľovali k stoicizmu, iní k orientálnym kultom. V 2. polovici 1. storočia sa začína šíriť aj kresťanstvo. V období Julsko – klaudiovskej vlády literatúra vzrástla kvantitatívne. Jej predstavitelia boli však nútení oslavovať cisárov a lichotiť im. Situácia sa uvoľnila až za vlády Flaviovcov, no spisovatelia u nich nenašli takmer žiadne sympatie, pretože títo cisári mali úplne ľahostajný a nevsímavý postoj k literatúre.
V prvej časti tohto obdobia doznieva ešte klasicizmus Augustovho veku. Ako odpor proti nemu sa začína vytvárať nový sloh. Na rozdiel od klasického slohu s pevne stavanými periódami sa tento „moderný“ sloh vyznačuje krátkymi, samostatnými vetami s dosť umelým a neobvyklým poradkom slov. Miznú hranice medzi poéziou a prózou. V latinskom jazyku dochádza k obohateniu slovnej zásoby. Najvýznamnejší predstaviteľ tohto slohu je Seneca. POÉZIA - Lyrika, idyla a bájka
Caesius Bassus bol pokračovateľom Horatiovej lyriky. Horatia napodobňoval predovšetkým z metrickej stránky.
Idylickou poéziou sa zaoberal nerov vrstovník T. Calpurnius Siculus. Pod jeho menom sa nám zachovala zbierka 11 bukolských básní. Od Calpuria však pochádza iba prvých 7. Autorom ostatných 4 je básnik Nemesianus z 3. stor. n. l. Bájku ako samostatný literárny druh zavideol do rímskej literatúry Phaedrus. Jeho zbierka obsahuje 123 bájok napísaných jambickým senárom. Bájky sú zadelené do 5 kníh a uvádzajú sa pod názvom Phaedri Augusti fabularum Aesopicarum libri V. Satira a epigram
Aulus Persius Flaccus
Zanechal po sebe 6 satír.

Po jeho smrti ich vydal básnik Caesius BassusPrvá satira je literarárna, ostatných 5 sú skôr teoretické úvahy o hlavných zásadách stoickej etiky. Persius nečerpá pre svoje satiry témy zo života, ale často ich preberá zo stoickej populárnej filozofie. Svoje satiry oživoval dialogickou formou, chýba im však liciliovský vtip a horatiovský rozmar. Jeho spôsob vyjadrovania je temný a neprirodzený, takže miestami i nezrozumiteľný.

D. Iunius Iuvenalis
Od Ivenala sa nám zachovalo 16 satír. Neskôr boli rozdelené do 5 kníh.V prvých 3 knihách (satira 1 – 9) pranieruje ľudské neresti, v ostatných 2 (satira 10 – 16) preberá zvyčajné morálne témy. Jeho satiry pripomínajú svojím ostrým tónom Lucilia. Aj jeho satity sú z formálneho hľadiska nedisciplinované. Oplývajú však rétorikou a rečníckym pátosom.

M. Valerius Martialis
Napísal vyše 1500 epigramov. Vydal ich v 15 knihách (Epigrammaton libri). Nie všetky jeho epigrami majú satirický charakter.1. časť jeho diela (32 epigramov), neskoršie nazvaná Spectaculorum libri, je venovaná predstaveniam (zápas šeliem, gladiátorov). Posledné 2 knihy obsahujú výlučne nápisy na darčeky dávané spoluhodovníkom alebo rozdeľované žrebom na Saturnálie. Pre krásnu formu, plynulý a obratný verš, vtip, stručnosť a úsečnosť patrí martialis medzi klasikov epigramu vo svetovej literatúre vôbec.