Elohistom.

Pozadie

Boh je tu vždy prítomný (v pozadí), lebo Abrahám koná na základe jeho príkazov a sľubov, pričom u Homéra akonáhle postava zmizne zo scény, zmizne aj z prítomnosti a čitateľ na ňu síce nemusí, ale pokojne môže zabudnúť. Postavy

Ďalším rozporom sú konania postáv. U Homéra akoby sa osoby každý deň budili bez minulosti, konajú na základe impulzov a vlastného charakteru. V elohistickom texte sú však permanentne v zajatí udalostí, konajú na základe skúseností z už prežitého. Aj keď dielo Obetovanie Izáka postráda detailné opisy miest, či predmetov ako je to v Odysseovej jazve, má však zložitejšie charaktery postáv. Odysseus presne vie, čo chce a všetko mu vychádza podľa plánov. Jeho osud je dopredu určený a možno len sem - tam váha nad dvomi spôsobmi jednania, pričom Abrahámove vnútro stále kolísa medzi zúfalým vzoprením a nádejným očakávaním. Homérove postavy sú stále rovnaké, nemenia sa, ani po dvadsiatich rokoch nezmenia názor ani štýl života. V starom zákone prechádzajú premenou. Najprv sú vyvolené, potom pretvárané. Raz sú v najvyššej božej milosti, potom sú ponížené a zatratené (Adam), ale Odysseus je za tuláka len prezlečený a následné ponižovanie je jeho zámerom. Homér člení postavy podľa sociálneho postavenia. Všetok život, všetky udalosti sa dejú v panskej vrstve, služobníci len zdieľajú pocity svojich pánov, nemajú vlastný život ani city. Dokonca je tu tak zdôraznený aj patriarchát. U mužov sa zobrazuje každá udalosť sú opísaní do detailov, no ženy len sedia doma, čakajú na manželov, dohliadajú na služobníctvo, čo do deja vôbec nepreniká ani ho neovplyvňuje. V Starom zákone triedne rozvrstvenie nie je cítiť. Dav často zasahuje, mení dej, aj keď hlavná postava je určená. Rozdiel je aj v konfliktoch. Homérove postavy potrebujú pádny dôvod na boj, ale v Genesise rozpory vznikajú na základe žiarlivosti a dychtenia po otcovskom, či božom požehnaní.

Skladba diela

Homérove básne zachytávajú jednu udalosť, časovo vymedzenú, detailnú, pričom si pred a po nej možno predstaviť iný nezávislý sled udalostí. V biblií sú však zahrnuté svetové dejiny, ktoré začínajú vznikom sveta, končia koncom sveta a čo sa udeje vo svete pomimo toho, napokon musí do deja zapadať, čím sa musia tvoriť nové a nové výklady. Tie sa musia prispôsobovať aj iným tradíciám a krajinám ako len židovskej, pretože si to žiada rozmach viery. Biblia zostáva nezmenená, no výklad sa neustále mení a prispôsobuje. Homérove dielo je jednotné, ale Starý zákon sa premyslene skladá z rôznych častí, v ktorých sa nájde tá jedna, ku ktorej by sa dala určitá skutočnosť prirovnať výkladom.