Sichar bol poranený paholkom, roznieslo sa, že je mŕtvy, a keď to počul Chramnesind, privlastnil si jeho majetok a domy mu spálil. Po súde sa obidve strany zmierili a vytvorilo sa medzi nimi dokonca priateľstvo. Ale opitý Sichar urazil Chramnesinda a ten ho zabil. Rozbor

Zmätený príbeh, nikto nevie kto, kedy a s kým. Nie je zobrazená príčina nepokojov. Úryvok vyzerá ako dielo nevzdelaného, zmäteného rozprávača. Prvou vetou síce začne pointu, ale dopletie to rozpitvávaním síce nevyhnutných, ale nezorganizovaných problémov.
Je chaos v miestach bojov, aj v postavách, ktoré bojujú. Detailne opíše, že paholok umierajúc klesol na zem, ale príčinu prečo a kto ho zabil nenapíše, až v pokračovaní sa dozvieme, že Austregisil s tým nejako súvisí. Príčina súdu tiež nie je jasná a aj zmysel priamej reči Gregora nie je úplne známy. Potom sa objavia úplne nové postavy, zbytočný, podrobný opis zranenia Sichara a chaotický súd, v ktorom sa akurát dozvedáme o zmierení, ale o koho majetok a peniaze ide nevieme. Takže v tomto diele nejde o opis udalosti, ale skôr o zmyslový efekt. Z predchádzajúcich autorov, by sa ani jeden neunúval popísať tento príbeh. Ak áno, tak by dej usporiadal prehľadnejšie, ale takýto príbeh by ich čitateľov vôbec nezaujímal, aj preto, že postavy nie sú ani len kniežatami. Opísal by ho, ak by bol nutný pre pochopenie väčšieho celku, no odbil by ho troma riadkami. Dá sa z toho vyčítať akurát obmedzený obzor Gregora, malý prehľad o veľkom celku, nevie čo je súce na zaznamenanie a nemá prehľad o udalostiach okolo. Zaznamenáva len to, čo si sám overil, čo je u antických spisovateľov cennosť. Píše o ľuďoch, ktorý sa okolo neho pohybujú a akí sú, tak ich opíše. Najzaujímavejšie je zavraždenie Sichara na konci a prupovídka, ako sa z nich stali nerozluční priatelia aj po tom, ako si vyvraždili rodiny a ako sprostá poznámka Sichara pripravila o život. Priamo spodobuje to, čo sa udialo a to rímske dejepisectvo nepoznalo. Výstup dvoch postáv je strhujúci a každé ďalšie krviprelievanie vymazáva to, čo bolo a čitateľ si ani trochu nevie predstaviť, čo bude. Zaujímavé je, že kresťanstvo tu len málo zaúčinkuje. Všetko opisuje bez vlastného komentára, dramaticky tým, že mení čas, keď sa blíži rozhodujúca udalosť upadá do prítomna a zdramatizuje udalosť priamou rečou, čím dostane čitateľa priamo do diania. Snaží sa používať spisovnú latinčinu, ale predsa sa tam zračí ľudový jazyk, no spisovne by to znelo príliš „zhora“.