Využil rytmus a atmosféru biblie.


Petronius - Fortunata + Gregor z Toursu - Sicharius a Chramnesindus

Rovnako pozerajú zvnútra do vnútra, lenže Petroniov skazený jazyk je vernejší, ale úmyselný. Nesnaží sa ním zdramatizovať situáciu, ale použiť ho len ako umelecký prostriedok. Historické dielo by napísal úplne inak. Jeho dielo je rafinovaná fraška, no keď chce, píše úplne iným spôsobom. Gregor nemá na výber, ani publikum. Píše o tom čo sa stane okolo, čo prežil alebo čo sa mu donesie. Rozpráva o svojom svete, žije v ňom a nemá iný.

Z Gregorovho diela sa nedozvedáme, ako s tým súviseli politické udalosti, ale pritom nevedomky vdychujeme ovzdušie prvého storočia franskej nadvlády v Gálií. Vládla surovosť a k násiliu nedochádza len rukou vládnej vrstvy. Gregor bol biskup, a tak mal šíriť a presadiť kresťanské mravy, no bol prvým príkladom praktického cirkevného zmyslu pre skutočnosť a nebál sa použiť svetské prostriedky, lebo vedel, že ak má cirkev získať veľa sŕdc, musí sa k nim najprv priblížiť. Bol mužom na svojom mieste odvážny a temperamentný a to, čo videl ho len tak nerozhádzalo. Je zakladateľom cirkevného realizmu. Jeho štýl je taký preto, lebo bol povinný starať sa o tieto veci, bol v ich dianí a nepozeral sa na ne zhora. Uvedomuje si svojráznosť svojho štýlu, často sa ospravedlňuje, že je málo vzdelaný, ale pritom žiada, aby sa nič v jeho spisoch nemenilo.

Jeho štýl sa úplne líši od neskoro-antických spisovateľov a to aj kresťanských, čo znamená úpadok vzdelania. Znova sa prebúdza zmyslovosť, ktorá kvetnatými opismi odľahčuje krvavú skutočnosť. Gregor píše v dobe, keď ríša bola v troskách, organizácia žiadna a antická vzdelanosť zničená. A tak Gregor píše uvolnene nevtesnáva príbeh do vznešeného štýlu, no trochu násilnosti je akurát v tom, že sa snaží písať spisovnou latinčinou. V jeho štýle sa objavujú stopy príklonu ku skutočnému dianiu a sú veľmi cenné, lebo z toho obdobia sa nám zachovalo málo spisov, ktoré by sa dali skúmať.