Petronius - Fortunata + Homér - Odysseova jazva

Jeho výpoveď je jasná ako Homérove básne - nič nezatají, nič nenechá v pozadí a na každú postavu vrhá rovnaké svetlo. Líši sa akurát v tom, že Homér opisuje objektívne (pohľadom zhora), pričom táto postava opisuje subjektívne (pohľadom z vnútra), akosi otvorenejšie a pravdivejšie - vulgarita zbohatlíkov je zdôraznená tým, že je podaná jedným z nich - čo sa dá v tom období označiť ako ojedinelé a geniálne (pokiaľ to nemalo predchodcu, o ktorom nevieme). Rozdiel je ešte v tom, že pomocou opisu štyroch osôb vykreslil celú spoločnosť a osudy postáv sa zmenili (buď zbohatli alebo vyšli na mizinu), pričom u Homéra je každá osoba vykreslená zvlášť a osudy sú pevné a nemenné (ako sa narodili, tak žijú, aj umrú). Týmto nastáva pohyb a napätie v osudoch, lebo kedykoľvek, ktokoľvek môže skončiť inak ako začal. Aj keď pojem šťasteny zohrával v antickej literatúre vždy dôležitú úlohu (v tragédií strašná rana osudu, v komédií nečakaná zhoda okolností), tu však sú odôvodnené pozemskými okolnosťami a tam zásahom bohov. Najpodstatnejším rozdielom je, že hostina u Trimalchiona sa približuje k realistickosti podania viac, než všetko, čo sa nám z antiky zachovalo. Nielen tým, že je podaná priamou vulgárnou rečou, či nižšou vrstvou, ktorá u Homéra zaniká, ale pre presné, neprikrášlené vykreslenie spoločnosti, aká v skutočnosti je - podliehajúca všetkým nerestiam obyčajných ľudí - vulgarite, závisti, žiarlivosti, či ohováraniu. Je to tým, že niektorí z nich boli chudobní. Je tu dokonca náznak v individualizovaní jazyka postáv.
Dielo je komického charakteru, no v satire sa sotva s niečím takým možno stretnúť, tá je úzko zameraná - len na kritiku nerestných alebo smiešnych vlastností, no v žiadnom prípade vyšších vrstiev a nie udalosti tak dlhej ako je Fortunata čo naopak životy nižšej spoločnosti sa nesmeli zobrazovať vážne. Ani v ostatných románoch (Fortunata tiež patrí do tohoto žánru) sa nestretneme s takouto realistickosťou. V ostatných sú mytologické prvky a väčšina je až príliš preťažená milostnými motívmi. Preto sa Petronius stal prechodom k antickému realizmu. Chýba tam však určité napojenie na dobové udalosti a pomery, miesto a čas. Z textu je jasné, že je to mesto nachádzajúce sa niekde na juhu Talianska na počiatku cisárskeho obdobia. Jeho súčasníkom bola tá doba jasná, ale keby autor prikladal dôraz historickému aspektu diela, vedeli by sme si vybaviť jeho dobové pozadie. Takto dielo nemá žiadnu historickú hĺbku a vyzerá povrchne, až by sa dalo zaradiť do akéhokoľvek obdobia.
Prečo však antika zobrazovala každodenný život len nehistoricky, komicky alebo idylicky.