Dlhé dialógy sú v antike sporadické (v anegdotách, ktoré však nemajú vážny ráz, alebo sú pretvorené do dlhých prejavov), v biblií je ich veľa. Petronius a Tacitus sa na veci pozerajú zhora. Tacitus dielo buduje na svojej širokej znalosti udalostí a pomerov, nezapodieva sa detailmi a píše zrozumiteľne. Petronius svoje dielo napísal pre čitateľa s vysokým spoločensko-literárnym vzdelaním, ktorému bola hneď jasná každá nehoráznosť, či prehrešok. Zhadzuje správanie spoločnosti až k spodným vrstvám, ale to tak rafinovane a náročne, že jednoduchý človek by to zavrhol. Síce používa nízky jazykový štýl, lenže to len kvôli tomu, aby zdôraznil povrchnosť spoločnosti. Petronius píše o ľuďoch hľadiacich zhora, poukazuje na ten pohľad zhora, ale sám hľadí na veci zhora a píše pre vrstvu zhora hľadiacich. Markove rozprávanie o Petrovom páde hľadí zvnútra veci, opisuje ju zo všetkých strán a vrstiev, je adresované všetkým. 3. ZATKNUTIE PETRA VALVOMERA

Ammanius Marcellinus - 4 st. nl - dôstojník a najvýznamnejší rímsky dejepisec hneď po Tacitovi, pôvodom grék. Obsah

Zachované časti jeho diela zahŕňajú udalosti z obdobia rokov 350 - 380. V jednej časti opisuje ako prefekt večného mesta potlačil vzburu, tým, že sa nebál zostúpiť k davu, nájsť vodcu a verejne ho potrestať zbičovaním. Potom opisuje, ako ho vyhostili a v jeho následnom bydlisku odsúdili na smrť za pokus o znásilnenie.

Marcellinus - Zatknutie Petra Valvomera + Tacitus - Annály

Tu sú nedostatky opisu vzbury ešte krikľavejšie ako u Tacita. Neopisuje tu vôbec príčiny povstania, ani pomery obyvateľstva ani ekonomickú, či hosp. situáciu Ríma v tom období. Podľa neho sa spodina búri len preto, že je búrlivá, čo však možno bola aj pravda, lebo tento dav naozaj za veľa nestál. No mohol spomenúť aspoň dôvod jeho skazenosti, lenže jeho to nezaujíma a v ľahostajnosti predčí aj Tacita. On aspoň spomenul požiadavky davu a nie je pochýb, že ide o ľudské bytosti so zmyslom pre slušnosť a česť. Pre Ammania je medzi davom a autoritou taký rozdiel, že racionálne riešenie nie je možné, čo je zdôraznené aj v opise, keď dav je len zhluk drzých, hlúpych a tým aj zraniteľných bytostí a autorita - jeden človek - neohrozená, spravodlivo krutá a rázna. Nie je tu dokonca ani jedno miesto podobné Perceniovej reči (nikto neprehovorí), žiadny náznak vzťahu vo vnútri davu. Porovnanie s Tacitom ukazuje, aké slabé sú u neho konkrétne a racionálne prvky, ale aj o čo mocnejšia je jeho obrazotvornosť. Postavu autority dokonale opíše, no všetky majú niečo spoločné, sú groteskne, no strašidelne bažiace po moci, ale zároveň sa skrývajú a boja pred smrťou.