Dejiny literatury cez jednotlivé diela 1 - antika

1. ODYSSEOVA JAZVA

Homéros – slepý potulný spevák - 9. - 8. st. pnl, Ilias a Odysseia – prvé dobrodružné literárne dielo v eu. literatúre, námet čerpal z povestí o trójskej vojne.

Obsah

Odysseus – kráľ Itaky - sa vracia z 20. ročnej cesty, je zmenený na nepoznanie (úmyselne), ale spozná ho slúžka podľa jazvy. On ju však umlčí, lebo by mu zmarila plány.

Rozbor

V príbehu je cez sedemdesiat veršov, ktoré sa uprostred deja prerušujú (zhruba 40 pred a 40 po prerušení), práve v mieste, kde slúžka spozná jazvu.
Všetko je dokonale vykreslené, opísané a zoširoka vyrozprávané. Každá nová postava, priestory, umiestnenie a vzhľad predmetov, pohyby, gestá, city aj myšlienky. Nešetrí sa časom ani priestorom.

Kríza

Pustenie nohy do misy nemožno považovať za stupňovanie deja. V Homérskych básniach je prvok napätia slabý. To hlavne preto, že následné podrobné opisovanie udalosti, pri ktorej ku jazve prišiel čitateľa, či poslucháča zaujme natoľko, že napätie opadne. Kríza a napätie by sa malo uchovať aspoň v pozadí takejto vsuvky, ale Homér pozadie nepozná. Všetko o čom píše je v popredí. Homérove básne nepoznajú ani časovú perspektívu. Všetky pasáže o minulosti či spomienkach sa menia v plnú prítomnosť.

Goethe a Schiller sa zaoberali touto „retardáciou“ v Homérových básniach. Videli v nej prvok skôr epický, preto ho kládli do protikladu k tragickému. Túto Homérsku metódu povýšili na zákon epického básnictva, neskôr však vznikali významné básne plné napätia, ktoré olupovali čitateľa o vnútornú slobodu. Epika nemá napínať, má v človeku vyvolávať čisto estetické pocity.
Podľa Auerbacha však povaha retardácie tkvie v niečom inom a to jest, že v jeho dielach nieje tmavé miesto. Čitateľ sa dozvie všetko od najskrytejších pocitov po vzhľad misy, a tak ani vznik jazvy nenechal na fantázií čitateľa. Jeho básne môžeme analyzovať, ale nedajú sa vykladať, pretože neskrývajú žiadny druhý zmysel. Čo tým chcel básnik povedať, to povedal.


Homér - Odysseova jazva + Starý zákon

starý zákon – 9 – 2 st. pnl aj skôr, je písaný v hebrejčine, je to zbierka historických dokumentov, ľudových legiend, zákonov, rituálnych predpisov a mýtov, ktoré pochádzajú z rôznych epoch a spoločenských vrstiev spojené do starého zákona v 1. st. nl.

Svojráznosť Homérovho štýlu, vyniká ešte viac v porovnaní s inými antickými dielami. Napr. s Obetovaním Izáka zredigovaný tzv.

Elohistom.

Pozadie

Boh je tu vždy prítomný (v pozadí), lebo Abrahám koná na základe jeho príkazov a sľubov, pričom u Homéra akonáhle postava zmizne zo scény, zmizne aj z prítomnosti a čitateľ na ňu síce nemusí, ale pokojne môže zabudnúť. Postavy

Ďalším rozporom sú konania postáv. U Homéra akoby sa osoby každý deň budili bez minulosti, konajú na základe impulzov a vlastného charakteru. V elohistickom texte sú však permanentne v zajatí udalostí, konajú na základe skúseností z už prežitého. Aj keď dielo Obetovanie Izáka postráda detailné opisy miest, či predmetov ako je to v Odysseovej jazve, má však zložitejšie charaktery postáv. Odysseus presne vie, čo chce a všetko mu vychádza podľa plánov. Jeho osud je dopredu určený a možno len sem - tam váha nad dvomi spôsobmi jednania, pričom Abrahámove vnútro stále kolísa medzi zúfalým vzoprením a nádejným očakávaním. Homérove postavy sú stále rovnaké, nemenia sa, ani po dvadsiatich rokoch nezmenia názor ani štýl života. V starom zákone prechádzajú premenou. Najprv sú vyvolené, potom pretvárané. Raz sú v najvyššej božej milosti, potom sú ponížené a zatratené (Adam), ale Odysseus je za tuláka len prezlečený a následné ponižovanie je jeho zámerom. Homér člení postavy podľa sociálneho postavenia. Všetok život, všetky udalosti sa dejú v panskej vrstve, služobníci len zdieľajú pocity svojich pánov, nemajú vlastný život ani city. Dokonca je tu tak zdôraznený aj patriarchát. U mužov sa zobrazuje každá udalosť sú opísaní do detailov, no ženy len sedia doma, čakajú na manželov, dohliadajú na služobníctvo, čo do deja vôbec nepreniká ani ho neovplyvňuje. V Starom zákone triedne rozvrstvenie nie je cítiť. Dav často zasahuje, mení dej, aj keď hlavná postava je určená. Rozdiel je aj v konfliktoch. Homérove postavy potrebujú pádny dôvod na boj, ale v Genesise rozpory vznikajú na základe žiarlivosti a dychtenia po otcovskom, či božom požehnaní.

Skladba diela

Homérove básne zachytávajú jednu udalosť, časovo vymedzenú, detailnú, pričom si pred a po nej možno predstaviť iný nezávislý sled udalostí. V biblií sú však zahrnuté svetové dejiny, ktoré začínajú vznikom sveta, končia koncom sveta a čo sa udeje vo svete pomimo toho, napokon musí do deja zapadať, čím sa musia tvoriť nové a nové výklady. Tie sa musia prispôsobovať aj iným tradíciám a krajinám ako len židovskej, pretože si to žiada rozmach viery. Biblia zostáva nezmenená, no výklad sa neustále mení a prispôsobuje. Homérove dielo je jednotné, ale Starý zákon sa premyslene skladá z rôznych častí, v ktorých sa nájde tá jedna, ku ktorej by sa dala určitá skutočnosť prirovnať výkladom.

Ak aj niečo v príbehu chýba, výkladom sa to doplní.

Báj a história

Čo do pravdivosti príbehov, Homérovi bola často vyčítaná lož, no jeho básne to nijak neoslabilo. Nemusí sa dovolávať skutočnosti, lebo tú svoju dokonale opíše a ide mu skôr o okúzlenie zmyslov ako o pravdivosť. V biblických príbehoch je to inak. Nejde tu o očarenie vnútra (ak neberieme vnútro veriacich, pre ktorých je všetko biblické krásne), ale o zobrazenie pravdy aspoň v poňatí viery. Elohista tomu čo písal musel skutočne veriť alebo vedome klamal, že verí. Ale sú tam určité historické súvislosti, aj napriek tomu, že majú prvky bájí. Rozdiel medzi bájí a skutočnými dejinami sa ľahko rozpozná. Ak sa báj hneď neprezradí zázračnými prvkami, opakovaním obvyklých motívov, potlačením miestnych alebo časových okolností, možno ju spoznať podľa hladkého priebehu a prílišnej jasnosti vo všetkom. Neobsahuje žiadny rozpor, nejednotu, zvrátenosť, na rozdiel od dejín, ktoré sa niekedy píšu tak ťažko, že sa občas historici utiekajú k bájosloviu. Príbehy Svätého písma sa nevtierajú a nežobrú o našu priazeň. Človek musí tejto „pravde“ veriť ináč sa stáva rebelom. Biblia nedáva človeku na výber. Príbehy majú však skrytý druhý zmysel - etický. Tu nastáva rozpor. Ak sa epika sústreďuje len na rozjatrenie citov, prečo sa za epické dielo považuje aj biblia, keď učí a dej dokonca čitateľa, či poslucháča napína. Homérove básne vyťahujú prijímateľa z reality, ale biblia si ju chce podmaniť, chce aby veril, že je jej súčasťou. Písmo sväté si však svoju moc udrží len dovtedy, kým sa bude dať výkladom prispôsobiť dobe. Ak nastane rapídna dobová zmena a už sa nebudú dať prirovnať ku skutočnosti, stanú sa z nich iba báje.

Porovnaním týchto dvoch protikladných, no základných druhov, napísaných zhruba v tom istom období, sme zistili hlavné rozdiely vo vystihnutí skutočnosti v európskej kultúre.


2. PETRONIOVA FORTUNATA
(SATIRIKON TRIMALCHIONOVA HOSTINA)

Petronius Gaius Arbiter - satirický spisovateľ, Nerónov dôverník upodozrievaný zoi sprisahania proti nemu spáchal samovraždu - 1. st. nl

Obsah

Enkolpius sa na hostine opýta svojho suseda na tam pobehujúcu ženu. Ten mu povie všetko nielen o nej, ale aj o jej mužovi, niekoľkých hosťoch a napokon aj o sebe.

Rozbor

Susedov jazyk je vulgárny, prízvuk temperamentný. Pod tým je možné si predstaviť aj gestá, mimiku a spôsob prejavu. Tvári sa dôležito, ale to čo robí je čisté ohováranie, z čoho vyplýva, že je to človek patriaci do tohoto prostredia. Jeho hodnoty spočívajú len v množstve majetku, preto ohovára boháčov, lebo im na jednej strane závidí a na druhej ich obdivuje.

Petronius - Fortunata + Homér - Odysseova jazva

Jeho výpoveď je jasná ako Homérove básne - nič nezatají, nič nenechá v pozadí a na každú postavu vrhá rovnaké svetlo. Líši sa akurát v tom, že Homér opisuje objektívne (pohľadom zhora), pričom táto postava opisuje subjektívne (pohľadom z vnútra), akosi otvorenejšie a pravdivejšie - vulgarita zbohatlíkov je zdôraznená tým, že je podaná jedným z nich - čo sa dá v tom období označiť ako ojedinelé a geniálne (pokiaľ to nemalo predchodcu, o ktorom nevieme). Rozdiel je ešte v tom, že pomocou opisu štyroch osôb vykreslil celú spoločnosť a osudy postáv sa zmenili (buď zbohatli alebo vyšli na mizinu), pričom u Homéra je každá osoba vykreslená zvlášť a osudy sú pevné a nemenné (ako sa narodili, tak žijú, aj umrú). Týmto nastáva pohyb a napätie v osudoch, lebo kedykoľvek, ktokoľvek môže skončiť inak ako začal. Aj keď pojem šťasteny zohrával v antickej literatúre vždy dôležitú úlohu (v tragédií strašná rana osudu, v komédií nečakaná zhoda okolností), tu však sú odôvodnené pozemskými okolnosťami a tam zásahom bohov. Najpodstatnejším rozdielom je, že hostina u Trimalchiona sa približuje k realistickosti podania viac, než všetko, čo sa nám z antiky zachovalo. Nielen tým, že je podaná priamou vulgárnou rečou, či nižšou vrstvou, ktorá u Homéra zaniká, ale pre presné, neprikrášlené vykreslenie spoločnosti, aká v skutočnosti je - podliehajúca všetkým nerestiam obyčajných ľudí - vulgarite, závisti, žiarlivosti, či ohováraniu. Je to tým, že niektorí z nich boli chudobní. Je tu dokonca náznak v individualizovaní jazyka postáv.
Dielo je komického charakteru, no v satire sa sotva s niečím takým možno stretnúť, tá je úzko zameraná - len na kritiku nerestných alebo smiešnych vlastností, no v žiadnom prípade vyšších vrstiev a nie udalosti tak dlhej ako je Fortunata čo naopak životy nižšej spoločnosti sa nesmeli zobrazovať vážne. Ani v ostatných románoch (Fortunata tiež patrí do tohoto žánru) sa nestretneme s takouto realistickosťou. V ostatných sú mytologické prvky a väčšina je až príliš preťažená milostnými motívmi. Preto sa Petronius stal prechodom k antickému realizmu. Chýba tam však určité napojenie na dobové udalosti a pomery, miesto a čas. Z textu je jasné, že je to mesto nachádzajúce sa niekde na juhu Talianska na počiatku cisárskeho obdobia. Jeho súčasníkom bola tá doba jasná, ale keby autor prikladal dôraz historickému aspektu diela, vedeli by sme si vybaviť jeho dobové pozadie. Takto dielo nemá žiadnu historickú hĺbku a vyzerá povrchne, až by sa dalo zaradiť do akéhokoľvek obdobia.
Prečo však antika zobrazovala každodenný život len nehistoricky, komicky alebo idylicky.

Veď v duchovných a ekonomických pomeroch každodenného života je sila, ktorá často ovplyvňuje hist. dianie.


TACITUS - ANNÁLY

Tacitus Publius Cornelius - rímsky historik - asi 55. - 120 nl

Obsah

Tacitus opisuje situáciu za zmeny na tróne (Augustinus zomrel, nastupuje Tiberius), ktorú vojaci využili na čele s Perceniom na vzburu. Nesúhlasili s platom, podmienkami, tvrdou službou, zabezpečením staroby, korupciou (museli podplácať nadriadených už pri malých prehreškoch ak nechceli mať problémy). Rozbor

Sťažnosti vojakov, ktoré vo svojej reči rozoberá Percennius, sú prednesené tak precítene a plasticky, že u moderného historika sa s takýmto prístupom stretávame len zriedka. Tacitovi história v rukách ožije, a tým nadobudne presvedčivosť. Moderný historik by postupoval suchšie, odbornejšie. Nenechal by hovoriť Percennia, ale urobil by analýzu všetkého, s čím vojaci nesúhlasia, informoval by o politike toho obdobia, obdobia pred zmenou vládcu atď. Tieto fakty však autor vynecháva a dnešný historici ich musia doplniť získaným materiálom z tej doby. To však nieje chyba, že to tam chýba. Autor nechcel zachovať túto udalosť dokonale, pretože sa nezaoberal tým, či sa zachová až do týchto čias. Netušili, že by to niekoho mohlo zaujímať. Písal ju pre dobu, v ktorej žil, čiže všetkým jeho súčasníkom boli okolnosti známe. Ďalší rozpor je v subjektivite podania. Vyjadruje vlastný názor, že povstanie nevypuklo z nových dôvodov, ale z vhodnej situácie vo vládnej vrstve a zavrhuje takéto spôsoby. Pravdepodobne preto, že nemôže byť rebelom, keďže patrí ku konzervatívne aristokraticky zmýšľajúcim. Podľa neho sú vojaci bezprávny dav, čo nemá protirečiť nadriadeným, ale zároveň je v tom cítiť strach, z veľkosti toho davu, a že sa vôbec niečo takéto nečakané stalo. Keby chcel podrobnejšie analyzovať situáciu tohoto davu, musel by doňho vstúpiť, ale on neprejavuje o ich problémy vecný záujem. Nesnaží sa dokázať ich neoprávnenosť, len ich vymenuje a akurát dopredu vyvráti, ale to len z toho dôvodu, že iný názor vtedy nebol braný do úvahy. A tak kvetnato tieto udalosti opisuje len z estetických dôvodov, lebo v tej dobe museli byť akékoľvek prejavy veľkolepé.
Z toho vyplýva, že antickým historikom nešlo o zobrazenie dejín, ale o neresti, cnosti, úspechy a omyly, ani o historický vývoj, ale o morálne hodnoty, v čom bol Tacitus majster svojej doby.
Dielo hovorí Tactovým jazykom (používa nepriamu reč, aj priamu zmenil na svoju, aby nemusel použiť vojenský slang).

Petronius - Fortunata + Tacitus - Annály

V obidvoch dielach nešlo o zobrazenie dejín, ale o neresti, cnosti, úspechy a omyly, ani o historický vývoj, ale o morálne hodnoty, ktoré vykazujú medze antického realizmu a historického povedomia. Akurát vo Fortunate je použitá neprerobená, neprikrášlená priama reč a pohľad z vnútra.


Tacitus - Annály + Nový zákon - Markove podanie Petrovho zaprenia Krista

V St. Zákone sa opisuje všetko priamo z prostredia, kde sa to deje a úplne realisticky (nie z nadhľadu ako v antických historiopisoch, toto by sa mohlo použiť akurát vo fraške), scéna, dej aj postavy. Tie sú dokonca z nižšej sociálnej vrstvy a nie sú opísané jednoducho ako Percennius (lump), alebo iné postavy s nemenným osudom, ale ako osoby stále sa vnútorne meniace s udalosťami. Na udalosť sa hľadí zo všetkých strán (Peter - raz ako prívrženec Ježiša, potom ako protiklad spoločnosti, v ktorej sa ocitol. Postoj jeho a spoločnosti je braný v úvahu, nič nie je zavrhnuté). To však nie je zámer, ale sám charakter židovsko-kresťanského písomníctva. Preto tak biblia zaujala nižšie vrstvy, lebo sa v nej píše o obyčajnom ľude s vlastnými pocitmi a životom, čo tak muselo byť, ak malo vzniknúť nejaké duchovné hnutie. Dej antických diel je statický, židovsko-kresťanského písomníctva dynamický. Dav je v antike niečo celistvé, jednoliate, v biblií je poukázané, že každý človek v dave má svoje miesto (vykreslenie jednotlivých postáv davu). Treba brať do úvahy, že biblia sa vymyká z rámca histórie. Je nadčasová, preto často lipne na detailoch - faktoch a vytvára si vlastné doby (doba viery, spravodlivosti, hriechu atď.) formujú sa pojmy ako sila, duch. Statické pojmy ako spravodlivosť, či pravda sa menia a nadobúdajú iný zmysel, slová ako hriech už nie sú len, skutky a udalosti, ale aj fázy vnútorného duchovného vývoja. Postavy svoje prehrešky odčiňujú vierou, v antike činmi. Biblia sa nedala zaradiť k žiadnemu gréckemu žánru (na komédiu príliš vážna, na tragédiu príliš všedná bez napätia, pretože to by narušovalo pravú podstatu diela - zamyslieť sa nad ním, nie prijímať len ponúkané obrazy, pre dejepiscov, príliš podrobná v nepodstatných veciach a má prvky povestí. Obsahuje priveľa priamej reči a to na akýkoľvek z týchto žánrov), no je predsa výnimočná a nemá obdoby. Rozdiely medzi týmito spismi sú také rapídne preto, že boli písané z rozdielnych hľadísk a pre rôznych čitateľov. Aj keď Nový zákon bol napísaný už autormi, ktorí mali aké také helenistické vzdelanie a dokonca sa v nich objavujú aj prvky gréckej rétoriky, ich štýl to neovplyvnilo, lebo námet sa aj tak nedal priradiť ku žiadnemu z antických žánrov.

Dlhé dialógy sú v antike sporadické (v anegdotách, ktoré však nemajú vážny ráz, alebo sú pretvorené do dlhých prejavov), v biblií je ich veľa. Petronius a Tacitus sa na veci pozerajú zhora. Tacitus dielo buduje na svojej širokej znalosti udalostí a pomerov, nezapodieva sa detailmi a píše zrozumiteľne. Petronius svoje dielo napísal pre čitateľa s vysokým spoločensko-literárnym vzdelaním, ktorému bola hneď jasná každá nehoráznosť, či prehrešok. Zhadzuje správanie spoločnosti až k spodným vrstvám, ale to tak rafinovane a náročne, že jednoduchý človek by to zavrhol. Síce používa nízky jazykový štýl, lenže to len kvôli tomu, aby zdôraznil povrchnosť spoločnosti. Petronius píše o ľuďoch hľadiacich zhora, poukazuje na ten pohľad zhora, ale sám hľadí na veci zhora a píše pre vrstvu zhora hľadiacich. Markove rozprávanie o Petrovom páde hľadí zvnútra veci, opisuje ju zo všetkých strán a vrstiev, je adresované všetkým. 3. ZATKNUTIE PETRA VALVOMERA

Ammanius Marcellinus - 4 st. nl - dôstojník a najvýznamnejší rímsky dejepisec hneď po Tacitovi, pôvodom grék. Obsah

Zachované časti jeho diela zahŕňajú udalosti z obdobia rokov 350 - 380. V jednej časti opisuje ako prefekt večného mesta potlačil vzburu, tým, že sa nebál zostúpiť k davu, nájsť vodcu a verejne ho potrestať zbičovaním. Potom opisuje, ako ho vyhostili a v jeho následnom bydlisku odsúdili na smrť za pokus o znásilnenie.

Marcellinus - Zatknutie Petra Valvomera + Tacitus - Annály

Tu sú nedostatky opisu vzbury ešte krikľavejšie ako u Tacita. Neopisuje tu vôbec príčiny povstania, ani pomery obyvateľstva ani ekonomickú, či hosp. situáciu Ríma v tom období. Podľa neho sa spodina búri len preto, že je búrlivá, čo však možno bola aj pravda, lebo tento dav naozaj za veľa nestál. No mohol spomenúť aspoň dôvod jeho skazenosti, lenže jeho to nezaujíma a v ľahostajnosti predčí aj Tacita. On aspoň spomenul požiadavky davu a nie je pochýb, že ide o ľudské bytosti so zmyslom pre slušnosť a česť. Pre Ammania je medzi davom a autoritou taký rozdiel, že racionálne riešenie nie je možné, čo je zdôraznené aj v opise, keď dav je len zhluk drzých, hlúpych a tým aj zraniteľných bytostí a autorita - jeden človek - neohrozená, spravodlivo krutá a rázna. Nie je tu dokonca ani jedno miesto podobné Perceniovej reči (nikto neprehovorí), žiadny náznak vzťahu vo vnútri davu. Porovnanie s Tacitom ukazuje, aké slabé sú u neho konkrétne a racionálne prvky, ale aj o čo mocnejšia je jeho obrazotvornosť. Postavu autority dokonale opíše, no všetky majú niečo spoločné, sú groteskne, no strašidelne bažiace po moci, ale zároveň sa skrývajú a boja pred smrťou.

Jeho svet dejiska je temný, beznádejný s riešením tiež tak beznádejným ako dej - zachrániť ríšu zvonka ohrozovanú a zvnútra sa rozpadajúcu. Odhodlanie zachraňovať prepožičiava jeho najsilnejším postavám s nadľudskými rozmermi a kŕčovitými spôsobmi, plynúcimi z hrdosti z ich postavenia. Keby jeho latinčinu bolo možné dokonale preložiť, bol by sa možno stal jedným z najvplyvnejších antických autorov. Aj on sa na veci pozerá z nadhľadu, nepoužíva umelecké prostriedky prislúchajúce komédií a nenechá postavy hovoriť ich vlastným jazykom, čím sa jasne hlási k antickej dejepiseckej tradícií. Avšak jeho dielo už nie je tak štylisticky podané ako Tacitove, slová sú manierovo hľadané a expresívne, vety sú vykrúcané a z vyváženosti a elegancie sa stáva neprirodzená až príliš krvavo - realistická vznešenosť (npr. namiesto zbičovať použil výraz doslovne „roztrhať boky“). Tým sa mu podarí zaujať čitateľa, lebo si to vie vybaviť, takže to nemusí byť len jeho manierami. Snažil sa o rytmickosť textu a apozíciu slov v texte - znásilňovanie slovosledu. Z jeho štýlu môžeme vidieť, počuť, aj cítiť, ako sa Percennius zvíja v bolestiach a ako kričí.

V dejinách sa stalo veľa takýchto ohavností, ale predsa Ammaniov štýl je taký tiesnivý preto, že sa v ňom nenájde protiváha. Nenájdeme tam nič, čo by naznačovalo lepšiu budúcnosť. Toto začína už u Tacita, ale ešte nie v takej miere. Ammanius ani v kresťanstve nenachádzal svetlo, ktoré by prerazilo temnú beznádej a pritom ho neodmietal. APULEIUS -PREMENY

Apuleius Lucius - 2. st. nl -rímsky spisovateľ, rečník a filozof vynikal neuveriteľnou fantáziou, písal epické, lyrické aj dramatické texty, nar. asi 125 nl.

Obsah

Časť o Luciovi, ktorý si na ceste do kúpeľov kúpi ryby, stretne však dohliadača na trhovisku (jeho priateľa), ten keď vidí, čo kúpil, hrubo vynadá predavačovi, poníži ho a rozšliape pred ním jeho tovar. Tak Lucius zostáva bez peňazí aj bez večere.


Apuleius - Premeny + Ammanius - Zatknutie Petra Valvomera

Premeny sú román, ktorý je štýlom úplne iný ako historické dielo, ale tieto dva sa predsa zhodujú, hlavne v expresívnom zobrazení a znetvorení skutočnosti. Niekto sa na tej pasáži s rybami zasmeje a nevidí v nej nič viac než žart. Lenže treba brať do úvahy, že potrestaný nie je predavač, ktorému peniaze zostanú ale Lucius, ktorému napokon priateľ ešte odporučí, že sa už nemá vracať na trhovisko, lebo by mohol prísť k ujme na zdraví. Pritom má radosť zo stretnutia, vnucuje mu svoje služby a koná bez premyslenia následkov. Je zlomyseľný alebo bláznivý? A tak realizmus vtrhol do vyššieho štýlu antických vzdelancov.

Jeronýmov Pammachius

(asi) Hieronymus – asi 347 – 420 – cirkevný otec a spisovateľ, prekladateľ starého a nového zákona z gréčtiny a hebrejčiny do latinčiny.

Obsah

V kresťansko-židovskom štýle bola diferenciácia vysokého a realistického štýlu neznáma, ale kresťanský Otcovia podľahli vplyvu antickej rétoriky, lebo boli v tejto oblasti školení. Najokatejšie to je u Jeronýma v jednom z jeho dopisov, kde opisuje ako Pammachius po smrti svojej manželky rozdal svoj majetok chudobným a vstúpil do kláštora. Námet nadväzuje na bibliu - zázračné uzdravenia v tom, že obetovať sa pre postihnutých a ešte k tomu sa ich telesne dotýkať, bolo v raných dobách kresťanstva najlepším skutkom. K drásajúcej účinnosti textu prispela najmä gr. rétorika. Využíva nadnesené adjektíva a anafory, text je krásne prezdobený, krásne znie hlavne v uchu milovníka barokového umenia. Tu už nastáva síce len polovičatý, ale predsa kompromis a vzatie jednej aj druhej strany najavo. Lenže prekypuje nevraživosťou k plodeniu a tým smeruje k záhube všetkého pozemského, tak isto ako Ammianove temné texty plné beznádeje. Obidve sú kvetnato opísané, ale pesimistické.

No cirkevní Otcovia nám zanechali aj texty s dramatickejším dejom a bojovnejším poňatím skutočnosti, napísané v klasickej tradícií.


AUGUSTINUS - SPOVEDE

Augustinus Aurelius – rímsky katolícky teológ a spisovateľ - 354 - 430

Obsah

Augustínov žiak si zamiloval gladiátorské hry aj napriek tomu, že nimi predtým pohŕdal. Augustinus adresoval dielo bohu ako poďakovanie za to, že mu pomohol dostať sa z toho.

Rozbor

V tomto texte sa zračí sila doby (sadizmus a krvilačnosť), ktorá prevažuje nad racionálnym uvažovaním a vťahuje človeka do hlbín. Ten, ak stojí zato, odolá a začne tomu čeliť.
AUGUSTINUS - SPOVEDE + NOVÝ ZÁKON - MARKOVE PODANIE PETROVHO ZAPRETIA KRISTA

Tento príbeh je podobný s Petrovým pádom. Akokoľvek si pred tým veril, a ako vysoko si myslel, že je, tak hlboko klesol, aby mohol napokon zvíťaziť, ale až potom, ako sa naučí spoliehať sa na boha (pád je k tomu prvým krokom). Na rozdiel od antiky, kresťanstvo používa na boj zbrane nepriateľa a nie je to o nič menej účinnejšie, ako krvilačná podívaná. Dokonca je to silnejšie, nádejnejšie a ľudskejšie.


Augustinus - Spovede + Jeroným - Pammachius + Ammanius - Zatknutie Petra Valvomera

Zhodujú sa v tom, že obsahujú prvky klasickej rétoriky. Rétorizmus je tu dokonca silnejší než u Ammiana a Jeronýma, ale o klasický antický text nejde. Z tohoto diela sa dajú taktiež vyčítať tienisté stránky doby, no líši sa od ostatných diel zanietenosťou do dramatického ľudského zápolenia. Alypius skutočne žije a bojuje. U ostatných dvoch je vnútro postáv neprístupné. Jeho štýl sa dá prirovnať skôr ku staršej, klasickej, cicerovskej tradícií ako k tradíciám ostatných dvoch diel.

Lenže ono ešte vyniká antitézami, vetnými paraleizmami, stupňujúcim dejom a následným vecným vykreslením. Jeho štýl zodpovedá skôr židovsko-kresťanskej tradícií, lebo zobrazuje vnútorné pocity a zvraty. Je dramatický (to tvorí aj využívanie slovíčka „v tom“ a dokonca aj čisto teoretické problémy sa v jeho rukách menia na drámu), čo v grécku je tiež neznáme, nepozerá na udalosť z hora, ale sám prežíva a vykresľuje osud postavy. Vôbec však neopisuje vonkajšie dianie ako ostatný morbídne a krvavo, malebne (k morbídnym prvkom sa aj v tej dobe sem tam utiekali kresťanskí autori), odbije ho len obecnými výrazmi. A predsa sa dej odohráva v konkrétnej súdobej skutočnosti.

S pravidlom o diferencovaní štýlových sfér je koniec. Do vysokého štýlu prenikla realita a do kníh cirkevných Otcov židovsko-kresťanské miešanie štýlov. Augustinus si ako prvý uvedomil štýlový protiklad obidvoch kultúr.
Kristus nebol kráľ, ale súčasť „davu“, patril k spodine, hovoril vznešene a predsa sa rozprával aj stýkal s obyčajnými ľuďmi. V Biblií sa používa tzv. jazyk rybárov, čo v grécku bolo nemysliteľné a predsa sú tie príbehy strhujúcejšie ako aj to najrétoricko-tragickejšie antické dielo. Najúchvatnejšie je Ukrižovanie, kde je kráľ kráľov zosmiešnený, zbičovaný a napokon pribitý na kríž ako zločinec. Je to buď nový vysoký štýl (ktorý sa nevyhýba každodennému životu a akceptuje zmyslovú realitu, aj to čo je odporné, nedôstojné, či telesne postihnuté) alebo nový nízky štýl (ktorý bol prípustný len v komédií a satire, ale tu preniká do najvyšších aj najhlbších tém). Cirkevný Otcovia neboli básnikmi, románopiscami, ani historikmi. Zaoberali sa hlavne apologetickou, teologickou a polemickou aktivitou. Preto sa u nich nenájde vykreslenie súčasnej doby ako u Jeronýma či Augustina, tým je však bohatšia ich vykladačská činnosť a vertikálne prepojenie - kedy dve osoby alebo udalosti nadobúdajú súvis, aj keď sú časovo odlúčené. Npr. proroctvá a udalosti Starého zákona sa vykladajú ako figúry novozákonné. Napokon antika zanikla a figuralistický výklad diania ovládol pole. Lenže padla aj Rímska ríša a trvalo ešte veľmi dlho, kým sa kresťanský štýl mohol opäť začať rozvíjať.


4. SICHARIUS A CHRAMNESINDUS

Gregor z Toursu

Obsah

Sicharius organizoval oslavu a paholok, ktorý pozýval hostí bol zabitý. Sicharius začal bojovať s vinníkom pričom prišiel o ďalších paholkov a svoj majetok. Súd mu uznal krivdu, ale veci sa mu nevrátili, tak mu vybil celú rodinu a privlastnil si jeho majetok. Cirkev to chcela nejako urovnať a ponúkla peniaze, tie však odmietli.

Sichar bol poranený paholkom, roznieslo sa, že je mŕtvy, a keď to počul Chramnesind, privlastnil si jeho majetok a domy mu spálil. Po súde sa obidve strany zmierili a vytvorilo sa medzi nimi dokonca priateľstvo. Ale opitý Sichar urazil Chramnesinda a ten ho zabil. Rozbor

Zmätený príbeh, nikto nevie kto, kedy a s kým. Nie je zobrazená príčina nepokojov. Úryvok vyzerá ako dielo nevzdelaného, zmäteného rozprávača. Prvou vetou síce začne pointu, ale dopletie to rozpitvávaním síce nevyhnutných, ale nezorganizovaných problémov.
Je chaos v miestach bojov, aj v postavách, ktoré bojujú. Detailne opíše, že paholok umierajúc klesol na zem, ale príčinu prečo a kto ho zabil nenapíše, až v pokračovaní sa dozvieme, že Austregisil s tým nejako súvisí. Príčina súdu tiež nie je jasná a aj zmysel priamej reči Gregora nie je úplne známy. Potom sa objavia úplne nové postavy, zbytočný, podrobný opis zranenia Sichara a chaotický súd, v ktorom sa akurát dozvedáme o zmierení, ale o koho majetok a peniaze ide nevieme. Takže v tomto diele nejde o opis udalosti, ale skôr o zmyslový efekt. Z predchádzajúcich autorov, by sa ani jeden neunúval popísať tento príbeh. Ak áno, tak by dej usporiadal prehľadnejšie, ale takýto príbeh by ich čitateľov vôbec nezaujímal, aj preto, že postavy nie sú ani len kniežatami. Opísal by ho, ak by bol nutný pre pochopenie väčšieho celku, no odbil by ho troma riadkami. Dá sa z toho vyčítať akurát obmedzený obzor Gregora, malý prehľad o veľkom celku, nevie čo je súce na zaznamenanie a nemá prehľad o udalostiach okolo. Zaznamenáva len to, čo si sám overil, čo je u antických spisovateľov cennosť. Píše o ľuďoch, ktorý sa okolo neho pohybujú a akí sú, tak ich opíše. Najzaujímavejšie je zavraždenie Sichara na konci a prupovídka, ako sa z nich stali nerozluční priatelia aj po tom, ako si vyvraždili rodiny a ako sprostá poznámka Sichara pripravila o život. Priamo spodobuje to, čo sa udialo a to rímske dejepisectvo nepoznalo. Výstup dvoch postáv je strhujúci a každé ďalšie krviprelievanie vymazáva to, čo bolo a čitateľ si ani trochu nevie predstaviť, čo bude. Zaujímavé je, že kresťanstvo tu len málo zaúčinkuje. Všetko opisuje bez vlastného komentára, dramaticky tým, že mení čas, keď sa blíži rozhodujúca udalosť upadá do prítomna a zdramatizuje udalosť priamou rečou, čím dostane čitateľa priamo do diania. Snaží sa používať spisovnú latinčinu, ale predsa sa tam zračí ľudový jazyk, no spisovne by to znelo príliš „zhora“.

Využil rytmus a atmosféru biblie.


Petronius - Fortunata + Gregor z Toursu - Sicharius a Chramnesindus

Rovnako pozerajú zvnútra do vnútra, lenže Petroniov skazený jazyk je vernejší, ale úmyselný. Nesnaží sa ním zdramatizovať situáciu, ale použiť ho len ako umelecký prostriedok. Historické dielo by napísal úplne inak. Jeho dielo je rafinovaná fraška, no keď chce, píše úplne iným spôsobom. Gregor nemá na výber, ani publikum. Píše o tom čo sa stane okolo, čo prežil alebo čo sa mu donesie. Rozpráva o svojom svete, žije v ňom a nemá iný.

Z Gregorovho diela sa nedozvedáme, ako s tým súviseli politické udalosti, ale pritom nevedomky vdychujeme ovzdušie prvého storočia franskej nadvlády v Gálií. Vládla surovosť a k násiliu nedochádza len rukou vládnej vrstvy. Gregor bol biskup, a tak mal šíriť a presadiť kresťanské mravy, no bol prvým príkladom praktického cirkevného zmyslu pre skutočnosť a nebál sa použiť svetské prostriedky, lebo vedel, že ak má cirkev získať veľa sŕdc, musí sa k nim najprv priblížiť. Bol mužom na svojom mieste odvážny a temperamentný a to, čo videl ho len tak nerozhádzalo. Je zakladateľom cirkevného realizmu. Jeho štýl je taký preto, lebo bol povinný starať sa o tieto veci, bol v ich dianí a nepozeral sa na ne zhora. Uvedomuje si svojráznosť svojho štýlu, často sa ospravedlňuje, že je málo vzdelaný, ale pritom žiada, aby sa nič v jeho spisoch nemenilo.

Jeho štýl sa úplne líši od neskoro-antických spisovateľov a to aj kresťanských, čo znamená úpadok vzdelania. Znova sa prebúdza zmyslovosť, ktorá kvetnatými opismi odľahčuje krvavú skutočnosť. Gregor píše v dobe, keď ríša bola v troskách, organizácia žiadna a antická vzdelanosť zničená. A tak Gregor píše uvolnene nevtesnáva príbeh do vznešeného štýlu, no trochu násilnosti je akurát v tom, že sa snaží písať spisovnou latinčinou. V jeho štýle sa objavujú stopy príklonu ku skutočnému dianiu a sú veľmi cenné, lebo z toho obdobia sa nám zachovalo málo spisov, ktoré by sa dali skúmať.

Zdroje:

MIMESIS; Erich Auerbach -