Paratakticky členený štýl je známy aj v biblií.
V tomto diele nenájdeme konflikty, ktoré by sa dali nazvať tragickými.


Starogermánske epické texty (pieseň o Hildebrandovi)

Takisto tu nachádzame parataxu, aj vojnovú etiku šľachty s prísnymi predpismi o cti, mrave a boji ako forme božieho súdu, aj keď kresťanstvo v n ich zohráva len bezvýznamnú úlohu. No predsa len sú odlišné. V Hildebrandovi sú voľnejšie kladené verše, záhadnejšie osudy a rozľahlejší priestor, v ktorom sa výjavy odohrávajú. V najznámejších spevoch je zachytená neskrotná doba so širokými obzormi – sťahovanie národov, či vrcholný feudalizmus, nechýba im problematika a tragika ako u Rolanda a konflikty majú hĺbku.


Život sv. Alexia

Obsah

Alexius je jediný potomok vznešenej rodiny a má sa ženiť. Ožení sa, ale z lásky k bohu nechá počas svadobnej noci nevestu nedotknutú, utečie a 17 rokov žije ako žobrák v cudzej krajine, slúži bohu a je považovaný za svätca. Tomu sa však chce vyhnúť a tak utečie, no nešťastná náhoda ho zaveje domov. To ďalších 17 rokov žije pod schodiskom rodného domu, často počúva náreky svojej rodiny, no neprizná sa až do vlastnej smrti, keď pravda vyjde najavo. Odvtedy je považovaný za svätca.


Život sv. Alexia + Pieseň o Rolandovi

Majú spoločnú parataktickú stavbu, vymedzenie životného priestoru, rovnaké pohyby vpred a vzad a každý úsek vyzerá ako samostatný celok. Všetko je určité, čierne alebo biele, nič nevyžaduje skúmanie alebo vysvetlenie. Na jednej strane je služba bohu, na druhej skutočný život vo svete. Krásy sveta sú zredukované až z nich zostane len bezfarebné pozadie svätcovho života. Aj keď príbeh zaberá skoro celé rímske impérium, tu je to zmrštené na podobu videnú len z kostolov, z neba volajúcich hlasov a modliaceho sa ľudu, čo je nemenné pozadie života každého svätca. Prostredie je tu suchšie ako u Rolanda, čas je neurčitý a vyniká neuveriteľnými skokmi. Raz je to detailne vykreslený okamih, potom 17 rokov ako okamih a niekedy je čas úplne neurčitý. Medzery medzi úsekmi sú prázdnejšie, v Rolandovi je celok uzavretejší a vo výjavoch sa aspoň sem-tam mihne krajina. Počet skutočne jednajúcich osôb je obmedzený v obidvoch prípadoch. Ich počet je zadaný hneď na začiatku scény a zväčša sa už nikto neobjaví. Preto tu chýbajú dobrodružné zvraty v epike tak časté. Charaktery sú stále, nemenné, vyvíjajú sa len slabo a gestá sú tak intenzívne, že sa menia na morálny vzor.
Okrem starofrancúzskej verzie poznáme ešte latinskú, z ktorej pravdepodobne vychádzala. Text je tu dôsledne parataktický, no oznamovací tón nie je dynamický a prednes je monotónny. Chýba tu vnútorný boj Alexia, ktorý je v druhej verzií tak krásne vyjadrený. Tu akoby pokušenie neexistovalo. Alexiova priama reč je najzaujímavejšou pasážou. Len tu sa vyrysuje jeho povaha.