Yvain nájde všetko v takom stave ako to Calogrenant naposledy videl.
V bretónskych románoch sú však zámky, hrady, súboje a dobrodružstvá, ktoré vznikli akoby šibnutím čarovného prútika, časté, geografické súvislosti, sociálne a hospodárske základy zostávajú tiež nevysvetlené a morálny, či symbolický zmysel zväčša nemajú alebo nie je jednoznačný. Toto bola zrejme najvhodnejšia pôda pre vznik rytierskych románov. Nepotrebovali dohnať čitateľa k zamysleniu, ani zaznamenať dejiny, chceli len zobraziť ideál feudálneho rytierstva. No jeho životný štýl bol zobrazený tak obšírne, až tým báseň prekonala šerosvit rozprávky a vytvorila obraz vtedajších mravov (ale len jedného stavu). Majstrom tohto štýlu bol práve Chrétien. V týchto obrazoch je bohatstvo psychologického jemnocitu, humoru a dvorského lesku so štipkou reality. V dvorských románoch sa píše len o jednom stave (rytierskom), no v prípade Chrétiena je niekedy táto stavovská perspektíva prelomená. Lenže jeho opisy udalostí nižšej vrstvy len pripravujú pôdu pre zobrazenie rytierskeho života. Ľud vystupuje len ako komický komparz, čiže Chrétien udržuje stavovské rozlíšenie. Ale radikálnejšie obmedzenie ako stavovské hľadisko dáva reálnosti dvorského románu jeho rozprávková atmosféra.
O štýlovej diferenciácií sa tiež ešte hovoriť nedá, lebo kurtoázny román nepozná vysoký štýl. Elastický voľne a živo plynúci osemslabičný verš sa môže priradiť ku ktorémukoľvek námetu a akejkoľvek úrovni citu, či myšlienky. Ďalší rozdiel je v úlohe rytiera. Calogrenant sa vydáva hľadať dobrodružstvo bez príkazu, no v chanson de´ geste naopak rytieri zažívajú dobrodružstvá pri plnení rozkazov a vystupujú v určitej politicko – historickej súvislosti (tá súvislosť však býva mytologicky zjednodušená). V dvorskom rytierovi nachádzame určité zjemnenie bojových pravidiel, určitý dvorský mrav, službu dámam a cielenie k absolútnemu ideálu. Poukazuje, že rytier nie je rytierom len ne základe jeho stavu, ale musí nadobudnúť určité kurtoázne cnosti (výchovou) a napokon ich osvedčovať dobrovoľnými a neustálymi skúškami, t. j. v dobrodružstvách. Ešte pred rozkvetom dvorskej kultúry boli známi neohrozený hrdinovia, ktorí silou, cnosťou, či s pomocou božou prekonávali nebezpečenstvá a zachraňovali okrem seba aj ostatných, ale aby sa tomu podriaďovala celá spoločenská vrstva, to začína až v dvorských románoch.
Keď Calogrenant nevyhral súboj, to ešte neznamenalo, že nie je súcim rytierom. S tačilo, že sa ho zúčastnil a prežil, no na základe toho sa určujú stupne vyvolenosti.
V dvorskom rytierovi je povrch farebne opísaný, ale historické súvislosti nie sú známe, lebo v dobe keď vznikol to chodilo úplne inak. Stelesňuje však stavovskú morálku, ktorá v tej dobe mala skutočnú platnosť.