Jej sila vyplývala z jej absolútnosti a povznesenosti nad pozemskou náhodilosťou a kto sa jej podriadil mal pocit, že patrí k vyvoleným. Tieto príbehy sa ešte dlho udržali svoju moc aj v iných kultúrnych obdobiach, to hlavne preto, že im chýba realita a dajú sa aplikovať na akúkoľvek situáciu. Preto rytiersky román prežil všetky katastrofy nasledujúcich epoch (dokonca aj Dona Quijota). Zvolili si rozprávkovosť, ktorá zakrývala skutočnosť a opisovali to ako by sa vyvíjala mimo históriu.
Obľuba rytierskych románov mala značný vplyv na realizmus v literatúre ešte viac ako antická teória o rôznosti štýlových úrovní a napokon spojením týchto dvoch vplyvov sa v renesancií sformovala predstava „vysokého štýlu“. Antika dodala vznešený jazyk a rytiersky román stavovskú perspektívu, ktorá v ňom bola dokonca silnejšia ako v antike. Neskor sa však toto stavovské vymedzenie stlmilo na jednotlivca s potrebným vzdelaním a vyvolenosťou, kde už nezáležalo na pôvode, ale hrdina stále patril k určitej skupine vyvolených. Fiktívnosť a samoúčelnosť však stále rástla, lebo predstava, že ušľachtilosť a vznešenosť nemá so skutočnosťou nič spoločné, bola nákazlivejšia a patetickejšia ako v antike.
Platonizmus – forma odklonu od skutočnosti – mnoho štúdií sa snažilo dokázať, že jeho spodné prúdy pomohli vytvoriť dvorský ideál, neskôr sa však jedinečne dopĺňali, ale špecifická forma odvratu od skutočnosti , s preludom svojbytného sveta založenom na stave a dobrodružstve, to je výtvorom výsostne dvorskej kultúry.
Dvorská kultúra zaviedla aj zoznam námetov, ktorý mal ešte dlho vplyv na európsku poéziu. Len dve činnosti sú uznávané za dôstojné pre rytiera. Boj a láska. Inak rytier nie je rytierom. Boje sú však len boje, nemôžu byť vojnou, lebo vojna má určitý politický zámer. Láska v dvorských románoch sa dá definovať jednoducho. Milovaná má rolu veliteľky, lebo o jej priazeň sa rytier uchádza a je jej až otrocky poddaný – táto forma lásky tiež vznikla až v dvorskom románe. Ich realistické opísanie nás jednak vytrhne z fiktívneho sveta a po druhé sa vymyká Platónovej schéme – nedosiahnuteľná veliteľka inšpirujúca len na diaľku. Milostné scény, myšlienky, či pocity sú síce podané umelecky, ale chýba im galantnosť. Láska je v dvorských románoch ľahkým východiskom problému, ako nahradiť hlbšiu motiváciu (napr. politicko – historickú). Tak sa láska povýšila na úroveň poetického námetu a neskôr aj vysokého štýlu. V antike bola v strede hierarchie vznešenosti. K takémuto významu ju však kurtoázna epika nedoviedla, ale zaslúžila sa o zvýšenie jej dôstojnosti.
Z toho všetkého vyplýva, že dvorská kultúra (12 – 13.