Dejiny literatury cez jednotlivé diela 2 - dvorská kultúra 12 - 13 st.

5. MENOVANIE ROLANDA VELITEĽOM ZADNÉHO PLUKU
(Pieseň o Rolandovi)

Chanson de˘ geste – 9 – 11. st. nl – starofrancúzska hrdinská epika o legendárnych hrdinoch a bojoch, má vždy historické jadro tieto texty šírili potulní speváci.

Obsah

Cisár Karol Veľký nevie koho by mal menovať veliteľom zadného pluku a Ganelon (otčim Rolanda) navrhne Rolanda. Ten od cisára prijme luk, aby sa zbabelo neponížil ako Ganelon minule. Cisárovi je to ľúto, lebo Roland je jeho obľúbený synovec a vie, že ho posiela na istú smrť. Ganelon to urobil preto, lebo Roland ho navrhol za vyslanca ku kráľovi Marsilovi, čím ho tiež vystavil istej smrti, lenže on uzavrel s Marsilom dohodu, že mu vydá zadný pluk, čím bude mať víťazstvo zaručené. Tak mu zostalo už len doň dosadiť Rolanda, aby sa ho zbavil. Ich rozpory a nenávisť pramenili z majetkových sporov.

Rozbor

Výjav sa odohráva v piatich strofách. Prvá je venovaná Ganelonovmu návrhu a Karolovej reakcií, druhá, tretia a štvrtá Rolandovmu postoju k danej situácií a v piatej so vstupom Naimesa, cisár tú úlohu zverí Rolandovi.
V prvej strofe Ganelon dáva návrh plný chvály, ktorý je prednesený ironickým tónom. Cisár ho síce prekukne, ale nemá mu čím protirečiť, tak sa bezradne vzdáva. Cisár vždy značil neobmedzenú moc, tu však váha, vzdáva sa a dokonca roní slzy. Kdečo v tejto scéne nie je jasné. Cisár sa nemôže rozhodovať na základe návrhu jedného baróna, dokonca sa niekde hovorí o súhlase celého vojska. Buď vojsko súhlasilo bez zmienky alebo Karol vie, že by voľby dopadli rovnako. Mohol to však zamietnuť, keď mu to nevyhovovalo. Možno to bolo pre slabú pozíciu moci, ktorá však bola príznačná skôr pre dobu, v ktorej dielo vzniklo, ako pre tú, v ktorej sa odohrávalo. Dôležitú úlohu tu hrajú aj náboženské a mytologické prvky, ktoré s obrazom cisára spájajú utrpenie, mučeníctvo a akési snové ochrnutie. Báseň však nerozoberá tieto záhady, tým sa zaoberá iba táto kniha, čím však ohrozuje estetický účinok básne. No je prednesené s takou parataktickou dôraznosťou, že to čo sa v nej deje, vyznieva tak presvedčivo, akoby žiadne vysvetlivky neboli potrebné.
Hlavnými znakmi piesne o Rolandovi sú Rytierska bojová odhodlanosť, česť, vernosť bratov v zbrani, rodová súdržnosť, kresťanská vierouka, rozdelenie dobra a zla, práva a bezprávia, ktoré sa delia otázkou viery (neveriaci sú v bezpráví). Kresťanstvo je využité v službách rytierskej bojachtivosti – kto padne v boji, je mučeník a dostane sa do raja.

K bohumilým skutkom patrilo aj násilné obracanie na vieru a zabíjanie tých, ktorí sa nepodvolia. Toto predtým v kresťanstve neexistovalo.
Druhá, tretia a štvrtá strofa venované Rolandovej reakcií, je nesená tromi motívmi. 1, Bezuzdné sebavedomie, 2, nenávisť k otčimovi, 3, ochota a oddanosť cisárovi. Roland miluje a vyhľadáva nebezpečie, preto ďakuje Ganelonovi, no jeho reč znie nepochybne ironicky. Keďže každý v sieni vie o ich nevraživom vzťahu, Roland necháva voľný priebeh svojej nenávisti a vychŕli ju na Ganelona. Keď však prijíma luk od cisára, opäť sa vracia k poslušnosti, ba až netrpezlivosti. Obidva prejavy sa obsahovo rozchádzajú. Mnohí pochybovali o ich autentickosti, tak sa zväčša druhý vypúšťal. No takéto zvraty sú v piesni o Rolandovi časté. Napr. v pasáži, kde Olivier vybehne na výšinu a zbadá blížiace sa nepriateľské vojsko, zavolá na Rolanda a hovorí s ním o Ganelonovej zrade. Keď vybehne na výšinu druhýkrát, uteká podať správu franskému oddielu a o Rolandovi už nepadne ani zmienka. V ďalších strofách trikrát žiada Rolanda, aby zatrúbil na roh a trikrát dostane tú istú zápornú odpoveď. Tu opakovanie slúži na zvýšenie intenzity výjavu. Potom sa však Roland obracia s prosbou, aby zatrúbili, tentokrát však Olivier prosbu zamietne tromi spôsobmi. Najprv ironicky, opakovaním jeho námietok, potom vybuchne hnevom a napokon to logicky zdôvodní. Roland napokon trikrát zatrúbi na roh. Táto technika opakovania má svoj pôvod v stredovekej poetike, ktorá ju prebrala z antickej rétoriky. Dielo sa zrieka racionálneho pohľadu opakovaním jedného počinu, návratmi k počiatočnému bodu, lebo pohyb dopredu sa strieda s neustálymi krokmi vzad. Každá repríza je uzavretá a svojská, za ňou sa hneď radí ďalšia s chaotickou súvislosťou. Tým je dej rozkúskovaný na malé úseky a tie sú tiež určitým druhom epického retardovania. Štýl je však neuveriteľne celistvý, lebo chovanie postáv, ich myšlienky, city a vášne nepresiahnu rozmery veršov. Je tu parataxa, ktorá bola v antike používaná len v nižšom štýle, lebo mala skôr hovorový (komicko – realistický) ako spisovný (vznešený) ráz. V Rolandovi je však známkou vznešeného štýlu, ktorá nespočíva na košatej vetnej stavbe a rečníckych figúrach, ale v kladení viet za sebou.

Paratakticky členený štýl je známy aj v biblií.
V tomto diele nenájdeme konflikty, ktoré by sa dali nazvať tragickými.


Starogermánske epické texty (pieseň o Hildebrandovi)

Takisto tu nachádzame parataxu, aj vojnovú etiku šľachty s prísnymi predpismi o cti, mrave a boji ako forme božieho súdu, aj keď kresťanstvo v n ich zohráva len bezvýznamnú úlohu. No predsa len sú odlišné. V Hildebrandovi sú voľnejšie kladené verše, záhadnejšie osudy a rozľahlejší priestor, v ktorom sa výjavy odohrávajú. V najznámejších spevoch je zachytená neskrotná doba so širokými obzormi – sťahovanie národov, či vrcholný feudalizmus, nechýba im problematika a tragika ako u Rolanda a konflikty majú hĺbku.


Život sv. Alexia

Obsah

Alexius je jediný potomok vznešenej rodiny a má sa ženiť. Ožení sa, ale z lásky k bohu nechá počas svadobnej noci nevestu nedotknutú, utečie a 17 rokov žije ako žobrák v cudzej krajine, slúži bohu a je považovaný za svätca. Tomu sa však chce vyhnúť a tak utečie, no nešťastná náhoda ho zaveje domov. To ďalších 17 rokov žije pod schodiskom rodného domu, často počúva náreky svojej rodiny, no neprizná sa až do vlastnej smrti, keď pravda vyjde najavo. Odvtedy je považovaný za svätca.


Život sv. Alexia + Pieseň o Rolandovi

Majú spoločnú parataktickú stavbu, vymedzenie životného priestoru, rovnaké pohyby vpred a vzad a každý úsek vyzerá ako samostatný celok. Všetko je určité, čierne alebo biele, nič nevyžaduje skúmanie alebo vysvetlenie. Na jednej strane je služba bohu, na druhej skutočný život vo svete. Krásy sveta sú zredukované až z nich zostane len bezfarebné pozadie svätcovho života. Aj keď príbeh zaberá skoro celé rímske impérium, tu je to zmrštené na podobu videnú len z kostolov, z neba volajúcich hlasov a modliaceho sa ľudu, čo je nemenné pozadie života každého svätca. Prostredie je tu suchšie ako u Rolanda, čas je neurčitý a vyniká neuveriteľnými skokmi. Raz je to detailne vykreslený okamih, potom 17 rokov ako okamih a niekedy je čas úplne neurčitý. Medzery medzi úsekmi sú prázdnejšie, v Rolandovi je celok uzavretejší a vo výjavoch sa aspoň sem-tam mihne krajina. Počet skutočne jednajúcich osôb je obmedzený v obidvoch prípadoch. Ich počet je zadaný hneď na začiatku scény a zväčša sa už nikto neobjaví. Preto tu chýbajú dobrodružné zvraty v epike tak časté. Charaktery sú stále, nemenné, vyvíjajú sa len slabo a gestá sú tak intenzívne, že sa menia na morálny vzor.
Okrem starofrancúzskej verzie poznáme ešte latinskú, z ktorej pravdepodobne vychádzala. Text je tu dôsledne parataktický, no oznamovací tón nie je dynamický a prednes je monotónny. Chýba tu vnútorný boj Alexia, ktorý je v druhej verzií tak krásne vyjadrený. Tu akoby pokušenie neexistovalo. Alexiova priama reč je najzaujímavejšou pasážou. Len tu sa vyrysuje jeho povaha.

Aj útek je dramatickejší vo francúzskej verzií a to všetko tam pridal autor sám. V latinskej verzií postavy nemajú ľudský tvar, sú ako duša bez tela, nepozná vnútorný boj Alexia, keď žije ako žobrák pod otcovskou strechou a počúva náreky najbližších, dokonca sa im vystavuje.
Len básnici píšuci hovorovými jazykmi mohli opísať žijúceho človeka a objavili formu, v ktorej sa parataxa môže plne rozvíjať, až vytvorí nový vysoký štýl.

Kresťanstvo - človek vie, ktorou cestou sa má uberať (skôr jedinou cestou) a vie, že ak sa dostane na križovatku má sa ubrať vpravo, keď ho pokušiteľ ťahá vľavo. Kresťanstvo sa menilo a v prvopočiatkoch bolo oveľa voľnejšie, mnohotvárnejšie a zložitejšie. Muselo sa však zjednodušiť, lebo popri svojom šírení sa stretlo aj s nevzdelanými národmi. Bol by však omyl pripisovať mu zúženie a ustrnutie (charakteristika neskoroantických legiend). Židovsko – kresťanská koncepcia tiahla úplne inam ako k ustrnutiu (predstava skrytého boha) a vyvolala dynamický pohyb v názore na život. Antická kultúra zosychala a stiahla so sebopu aj kresťanstvo, a keď zanikla, zaplnilo ju vlastným životom. Takto vznikol nový vysoký štýl – časové, miestne a stavovské obmedzenie, pôsobivé scény, málo postáv, krátke dejstvo skoncentrované do gest, samostatné úseky, obmedzený priestor k pohybu. Z ich rozprávania sa nikdy nevyvinie dialóg a poslucháčov život sa do obrazu nedostane.

Pieseň o Rolandovi sa síce začína vetou „za dávnych čias...“, ale odzrkadľujú sa tu črty doby, v ktorej dielo vzniklo (križiacke výpravy, feudalizmus, reč toho obdobia a.i.). Náleží k ľudovému básnictvu. Aj keď zachytáva vyššiu šľachtu, obracia sa k ľudu.

Chanson de˘ geste malo taký vplyv na všetky vrstvy, že ho začalo využívať aj duchovenstvo, ktoré pritom bolo proti poézií v národných jazykoch. Pre poslucháčov a čitateľov 11., 12., 13. storočia predstavoval hrdinský epos národnú históriu, lebo iný dostupný dejepis neexistoval. Boli v nej síce pravdivé údaje o dobe, ale s nesprávnym dátumom. Až okolo roku 1200 vznikajú kroniky (ešte stále epicky písané) nie však minulosti, ale prežívanej prítomnosti.


6. DVORSKÉHO RYTIERA PUTOVANIE ZA DOBRODRUŽSTVOM

Chrétien de Troyes – 1135 – 1183 – francúzsky básnik písal veršované dvorské romány o kráľovi Artušovi a „rytieroch okrúhleho stola“

Obsah

Rytier Calogrenant sa vybral hľadať dobrodružstvo. Hustým lesom sa dostal do krajiny s vľúdnym pánom a jeho dcérou, ktorí sa o neho postarali.

Keď od nich odchádzal stretol pastiera, ten mu vyrozprával príbeh o čarovnej studničke a o víchrici, ktorú nik neprežil. Calogrenant prežije búrku, ale zjaví sa neznámy rytier a vyzve ho na súboj. Calogrenant prehrá, príde o koňa, o zbraň, ale v predošlom obydlí ho opäť prijmú. Po návrate na svoj hrad ohúri kráľa rozprávaním. Ten sa chce vydať na cestu, ale jeho bratranec Yvain ho predbehne, porazí rytiera a získa si lásku vdovy trochu kúzelným a trochu prirodzeným spôsobom.


Dvorského rytiera putovanie za dobrodružstvom + Pieseň o Rolandovi

Rozbor

Dej je ľahký, plynulý, nie je rýchly, ale stále speje dopredu. Všetky časti sú pospájané bez medzier, ale fázy dejstva sú na seba naviazané tenko bez pevného plánu. Spojkám chýba jasne vymedzený význam, čím niektoré súvislosti nie sú jasné. Priebeh deja však nie je ohrozený, jeho krehká súdržnosť umožňuje prirodzený rozprávačský štýl a uvolnený rým. Tieto dve básne delí len sedemdesiat rokov, a aj keď v obidvoch prípadoch ide o epiku feudálneho obdobia, štýl oboch diel je odlišný. V dvorskom rytierovi je vláčnejší a pohotovejší jazyk, čim sa autor mohol živšie rozhovoriť. Tak rafinovaná formulácia viet odhaľujúcich skúsenosť v posudzovaní ľudí (napr. Tam jsem u ní shledal takovou roztomilost...), plynulo vsadených do rozprávania, sa v dobe pred dvorským románom sotva nájde.

Calogrenant rozpráva, že pred siedmimi rokmi sa rozhodol ísť vpravo po zarastenej ceste. Vpravo je nezvyklé udanie miesta, nepresné, no v tomto prípade absolútne, takže jeho význam môže byť len morálny. Básnik mal asi na mysli „pravú cestu“, aj následné verše to potvrdzujú, lebo pravá cesta je vždy namáhavá (musel sa prekliesňovať). Napokon sa ocitol na vresovisku v Broceliande (v Armorike) – bájna zem často používaná v bretónskych povestiach. Lenže ak vyrážal z dvora kráľa Artuša, čo je bezpochyby v Británií, ako sa dostal cez more? O tom tu nie je ani zmienky. A napokon hrad, v ktorom ho privítali so všetkou vážnosťou, pohostinnosťou a vľúdnosťou, no nik mu tam nepovie o studničke, ani o víchrici, či rytierovi, keď určite o tom všetkom vedia (veta, že už dlho hostí bludných rytierov hľadajúcich dobrodružstvo. Ešte ho aj pobádajú, aby sa na ceste späť u nich zastavil, pritom vedia, že návrat je nemožný. Niet pochýb, že sme sa ocitli v ríši rozprávok. Tak ako aj v tomto diele aj v Rolandovi je sedem rokov, ale tie sú vyplnené vojnami, ktorými si cisár podrobil určité územia. V dvorskom rytierovi sa za sedem rokov neudialo a nezmenilo nič.

Yvain nájde všetko v takom stave ako to Calogrenant naposledy videl.
V bretónskych románoch sú však zámky, hrady, súboje a dobrodružstvá, ktoré vznikli akoby šibnutím čarovného prútika, časté, geografické súvislosti, sociálne a hospodárske základy zostávajú tiež nevysvetlené a morálny, či symbolický zmysel zväčša nemajú alebo nie je jednoznačný. Toto bola zrejme najvhodnejšia pôda pre vznik rytierskych románov. Nepotrebovali dohnať čitateľa k zamysleniu, ani zaznamenať dejiny, chceli len zobraziť ideál feudálneho rytierstva. No jeho životný štýl bol zobrazený tak obšírne, až tým báseň prekonala šerosvit rozprávky a vytvorila obraz vtedajších mravov (ale len jedného stavu). Majstrom tohto štýlu bol práve Chrétien. V týchto obrazoch je bohatstvo psychologického jemnocitu, humoru a dvorského lesku so štipkou reality. V dvorských románoch sa píše len o jednom stave (rytierskom), no v prípade Chrétiena je niekedy táto stavovská perspektíva prelomená. Lenže jeho opisy udalostí nižšej vrstvy len pripravujú pôdu pre zobrazenie rytierskeho života. Ľud vystupuje len ako komický komparz, čiže Chrétien udržuje stavovské rozlíšenie. Ale radikálnejšie obmedzenie ako stavovské hľadisko dáva reálnosti dvorského románu jeho rozprávková atmosféra.
O štýlovej diferenciácií sa tiež ešte hovoriť nedá, lebo kurtoázny román nepozná vysoký štýl. Elastický voľne a živo plynúci osemslabičný verš sa môže priradiť ku ktorémukoľvek námetu a akejkoľvek úrovni citu, či myšlienky. Ďalší rozdiel je v úlohe rytiera. Calogrenant sa vydáva hľadať dobrodružstvo bez príkazu, no v chanson de´ geste naopak rytieri zažívajú dobrodružstvá pri plnení rozkazov a vystupujú v určitej politicko – historickej súvislosti (tá súvislosť však býva mytologicky zjednodušená). V dvorskom rytierovi nachádzame určité zjemnenie bojových pravidiel, určitý dvorský mrav, službu dámam a cielenie k absolútnemu ideálu. Poukazuje, že rytier nie je rytierom len ne základe jeho stavu, ale musí nadobudnúť určité kurtoázne cnosti (výchovou) a napokon ich osvedčovať dobrovoľnými a neustálymi skúškami, t. j. v dobrodružstvách. Ešte pred rozkvetom dvorskej kultúry boli známi neohrozený hrdinovia, ktorí silou, cnosťou, či s pomocou božou prekonávali nebezpečenstvá a zachraňovali okrem seba aj ostatných, ale aby sa tomu podriaďovala celá spoločenská vrstva, to začína až v dvorských románoch.
Keď Calogrenant nevyhral súboj, to ešte neznamenalo, že nie je súcim rytierom. S tačilo, že sa ho zúčastnil a prežil, no na základe toho sa určujú stupne vyvolenosti.
V dvorskom rytierovi je povrch farebne opísaný, ale historické súvislosti nie sú známe, lebo v dobe keď vznikol to chodilo úplne inak. Stelesňuje však stavovskú morálku, ktorá v tej dobe mala skutočnú platnosť.

Jej sila vyplývala z jej absolútnosti a povznesenosti nad pozemskou náhodilosťou a kto sa jej podriadil mal pocit, že patrí k vyvoleným. Tieto príbehy sa ešte dlho udržali svoju moc aj v iných kultúrnych obdobiach, to hlavne preto, že im chýba realita a dajú sa aplikovať na akúkoľvek situáciu. Preto rytiersky román prežil všetky katastrofy nasledujúcich epoch (dokonca aj Dona Quijota). Zvolili si rozprávkovosť, ktorá zakrývala skutočnosť a opisovali to ako by sa vyvíjala mimo históriu.
Obľuba rytierskych románov mala značný vplyv na realizmus v literatúre ešte viac ako antická teória o rôznosti štýlových úrovní a napokon spojením týchto dvoch vplyvov sa v renesancií sformovala predstava „vysokého štýlu“. Antika dodala vznešený jazyk a rytiersky román stavovskú perspektívu, ktorá v ňom bola dokonca silnejšia ako v antike. Neskor sa však toto stavovské vymedzenie stlmilo na jednotlivca s potrebným vzdelaním a vyvolenosťou, kde už nezáležalo na pôvode, ale hrdina stále patril k určitej skupine vyvolených. Fiktívnosť a samoúčelnosť však stále rástla, lebo predstava, že ušľachtilosť a vznešenosť nemá so skutočnosťou nič spoločné, bola nákazlivejšia a patetickejšia ako v antike.
Platonizmus – forma odklonu od skutočnosti – mnoho štúdií sa snažilo dokázať, že jeho spodné prúdy pomohli vytvoriť dvorský ideál, neskôr sa však jedinečne dopĺňali, ale špecifická forma odvratu od skutočnosti , s preludom svojbytného sveta založenom na stave a dobrodružstve, to je výtvorom výsostne dvorskej kultúry.
Dvorská kultúra zaviedla aj zoznam námetov, ktorý mal ešte dlho vplyv na európsku poéziu. Len dve činnosti sú uznávané za dôstojné pre rytiera. Boj a láska. Inak rytier nie je rytierom. Boje sú však len boje, nemôžu byť vojnou, lebo vojna má určitý politický zámer. Láska v dvorských románoch sa dá definovať jednoducho. Milovaná má rolu veliteľky, lebo o jej priazeň sa rytier uchádza a je jej až otrocky poddaný – táto forma lásky tiež vznikla až v dvorskom románe. Ich realistické opísanie nás jednak vytrhne z fiktívneho sveta a po druhé sa vymyká Platónovej schéme – nedosiahnuteľná veliteľka inšpirujúca len na diaľku. Milostné scény, myšlienky, či pocity sú síce podané umelecky, ale chýba im galantnosť. Láska je v dvorských románoch ľahkým východiskom problému, ako nahradiť hlbšiu motiváciu (napr. politicko – historickú). Tak sa láska povýšila na úroveň poetického námetu a neskôr aj vysokého štýlu. V antike bola v strede hierarchie vznešenosti. K takémuto významu ju však kurtoázna epika nedoviedla, ale zaslúžila sa o zvýšenie jej dôstojnosti.
Z toho všetkého vyplýva, že dvorská kultúra (12 – 13.

st.) nepriala realizmu.

Zdroje:

MIMESIS; Erich Auerbach -