Vie, že Adam je rozumovo silnejší, ale neodvážiť sa ochutnať jablko by bola zbabelosť, ktorej muž nie je hodný. A to je to, čo Etienne nepochopil. Had to sám urobiť nemohol, lebo iba Eva je s ním spojená tým, že je tiež človek. Napokon sa Adam stáva stále bezradnejším a bezradnejším a Eva ho stále ťahá, lebo vie, že už má navrch a napokon ju napadne tak skvelá myšlienka, že bude jesť prvá, z ktorej už Adam vonkoncom cúvnuť nemohol, lebo by sa stal tým hlúpejším.
Výjav je vznešený, ale predstavenie bolo určené pre ľudového diváka, čiže musel byť prevedený s bezprostrednou účinnosťou, a tak sa musel stať prítomným. Adam sa správa tak, ako každý iný človek tej doby, práve preto, lebo výjav bol určený nižšej vrstve. A kvôli tomu, že sa použil ľudový jazyk aj napriek vznešenosti sa stal výjavom nízkeho štýlu.
V antickej teórií sa obidva štýly museli prísne rozlišovať, ale v kresťanstve sa od počiatku prelínali, čo bolo vyzdvihované ako jeho osobitný znak (Boh skryl „tieto veci múdrym a rozumným a ukázal ich maličkým“, Kristus si za prvých žiakov nezvolil vzdelancov). To bolo v poriadku až do doby, kým sa Biblia popri svojom šírení nestala predmetom kritiky - ako môže byť „najvyššia pravda“ písaná nekultivovaným jazykom a bez akéhokoľvek ohľadu na štýlové kategórie? A tak sa podaktorí cirkevní otcovia začali vyrovnávať s antickou štýlovou tradíciou a tá im ukázala veľkosť a svojráznosť Svätého písma. Zrodil sa v ňom nový druh vznešenosti, ktorý nevylučuje, ale zahrňuje nízke a všedné, čím splýva najnižšie s najvyšším. S tým súvisí aj iná úvaha, že Biblia obsahuje množstvo miest s ťažko prístupným, druhým zmyslom, na jednej strane sú jeho výroky vyjadrené jednoducho a na druhej obsahuje záhady, ktoré pochopí len málo čitateľov. Pritom nie sú písané vznešeným štýlom, aby ich pochopili len vzdelanci, ale tak, aby boli prístupné všetkým pokorným a veriacim - Augustinove Spovede. Prípadne jeho výrok zjavne narážajúci na štýlovú diferenciáciu, že jazyk je jednoduchý preto, aby jednoducho odhalil všetkým pravdy božské a vznešené (pojednanie de Trinitate - Augustinus). A posledný, že pravdu v Písme svätom netreba pochopiť, ale podieľať sa na nej. Z týchto výrokov vyplýva, že písmo Sväté sa obracia k prostým srdciam, prostou rečou, aby sa do neho vstupovalo postupne. Najprv ako dieťa do rozprávky, s postupom stále vyšším. Nežiada to, aby ho ľudia chápali, ale aby sa na ňom podieľali.
Stredoveké divadlo vychádza z tejto tradície, lebo biblia sama je plná dramatických prvkov, ktoré nevzdelaných a prostých vedú od konkrétneho a každodenného, ku skrytému a pravdivému.