Dejiny literatúry cez jednotlivé diela 3 - kresťanstvo v 12. st.

7. ADAM A EVA

Obsah

Dialóg z vianočnej hry „Mystére d’Adam“ koniec 12. st. - časť kedy Eva prehovára Adama, aby ochutnali jablko zo zakázaného stromu. Adam odmieta, lebo neverí hadovi (diablovi), ale Eva sa odhodlá, že ochutná prvá. Tak aj Adam privolí a hneď po jej slovách, že všetko vie, a že sa cíti ako boh, ochutná jablko aj on.

Rozbor

Toto dielo bolo zachované v jedinom rukopise z najrannejšieho obdobia liturgickej alebo na liturgií založenej drámy a táto je jednou z najstarších hier zachovaných v národnom jazyku.
Výjav sa odohráva v dvoch častiach. V prvej sa Adam a Eva rozprávajú o tom, či je správne stýkať sa s hadom. V druhej Eva odtrhne jablko a nabáda Adama, aby tiež jedol. Tieto časti sú oddelené výstupom hada, ktorý šepká čosi Eve do ucha (text nieje uvedený, ale asi vieme čo), potom Eva vezme jablko a replika „Jedz Adam“ preruší a úplne zmení ich dialóg. Eva pravdepodobne konala na základe hadových rád, ktorý jej šepotom naznačil (asi), že slová sú zbytočné a treba začať konať. Tým odvrátil nebezpečný dialóg a Evine prípadné zakolísanie.
V prvej časti Adam jedná s Evou ako sedliak so ženou, ktorá sa bavila s niekým, s kým má sám zlé skúsenosti. Eva sa bráni, že s ním hovorila o ich prospechu, ale sama nevie, že to je zrada. Adam jej vysvetlí, ako posúdiť diabla a ona sa nezmôže na nič detinskejšie ako je otázka „Ako to môžeš vedieť?“, pretože jej zámerom je len hriešna zvedavosť. Adam však vie príliš dobre, že má pravdu a dokáže to vetou „Viem to z vlastnej skúsenosti“, čo Eva povedať nemôže, ale je tak zvedavá, že to nechce ani pochopiť, lebo sa už dávno rozhodla. A tak mu trúfalo povie: „On ti ukáže, že nemáš pravdu.“, čím si od Adama vyslúži akurát zákaz stretávania sa s hadom (Boh mu nariadil, aby žene vládol rozumom). Had zbadá že nemá šancu, tak zasiahne.
Text je však v rukopise nejasný v pridelení replík postavám. Tým neskoršie prepisy (S. Etienne) vyzneli úplne inak. Eva zavrhuje, že je s diablom spolčená, s Etiennovým odôvodnením, prečo by potom Adam prijal jablko práve od nej a nie rovno od diabla, mal by to jedno. Tu Eva sama zvádza Adama ku hriechu, čo je že vraj logickejšie. Podľa Auerbacha sú prvé prepisy správne, lebo Etienne si pravdepodobne neuvedomil zmysel hadovho zásahu, a že Evine výroky môžu Adama sotva upokojiť. Takže nebyť hadovho zásahu, Eva by zostala slabým, poddajným stvorením, tak hlboko pod Adamom, ako ju Boh stvoril z jeho rebra. No had stvorí ženu vládkyňou, a tým vedie obidvoch ku skaze.

Vie, že Adam je rozumovo silnejší, ale neodvážiť sa ochutnať jablko by bola zbabelosť, ktorej muž nie je hodný. A to je to, čo Etienne nepochopil. Had to sám urobiť nemohol, lebo iba Eva je s ním spojená tým, že je tiež človek. Napokon sa Adam stáva stále bezradnejším a bezradnejším a Eva ho stále ťahá, lebo vie, že už má navrch a napokon ju napadne tak skvelá myšlienka, že bude jesť prvá, z ktorej už Adam vonkoncom cúvnuť nemohol, lebo by sa stal tým hlúpejším.
Výjav je vznešený, ale predstavenie bolo určené pre ľudového diváka, čiže musel byť prevedený s bezprostrednou účinnosťou, a tak sa musel stať prítomným. Adam sa správa tak, ako každý iný človek tej doby, práve preto, lebo výjav bol určený nižšej vrstve. A kvôli tomu, že sa použil ľudový jazyk aj napriek vznešenosti sa stal výjavom nízkeho štýlu.
V antickej teórií sa obidva štýly museli prísne rozlišovať, ale v kresťanstve sa od počiatku prelínali, čo bolo vyzdvihované ako jeho osobitný znak (Boh skryl „tieto veci múdrym a rozumným a ukázal ich maličkým“, Kristus si za prvých žiakov nezvolil vzdelancov). To bolo v poriadku až do doby, kým sa Biblia popri svojom šírení nestala predmetom kritiky - ako môže byť „najvyššia pravda“ písaná nekultivovaným jazykom a bez akéhokoľvek ohľadu na štýlové kategórie? A tak sa podaktorí cirkevní otcovia začali vyrovnávať s antickou štýlovou tradíciou a tá im ukázala veľkosť a svojráznosť Svätého písma. Zrodil sa v ňom nový druh vznešenosti, ktorý nevylučuje, ale zahrňuje nízke a všedné, čím splýva najnižšie s najvyšším. S tým súvisí aj iná úvaha, že Biblia obsahuje množstvo miest s ťažko prístupným, druhým zmyslom, na jednej strane sú jeho výroky vyjadrené jednoducho a na druhej obsahuje záhady, ktoré pochopí len málo čitateľov. Pritom nie sú písané vznešeným štýlom, aby ich pochopili len vzdelanci, ale tak, aby boli prístupné všetkým pokorným a veriacim - Augustinove Spovede. Prípadne jeho výrok zjavne narážajúci na štýlovú diferenciáciu, že jazyk je jednoduchý preto, aby jednoducho odhalil všetkým pravdy božské a vznešené (pojednanie de Trinitate - Augustinus). A posledný, že pravdu v Písme svätom netreba pochopiť, ale podieľať sa na nej. Z týchto výrokov vyplýva, že písmo Sväté sa obracia k prostým srdciam, prostou rečou, aby sa do neho vstupovalo postupne. Najprv ako dieťa do rozprávky, s postupom stále vyšším. Nežiada to, aby ho ľudia chápali, ale aby sa na ňom podieľali.
Stredoveké divadlo vychádza z tejto tradície, lebo biblia sama je plná dramatických prvkov, ktoré nevzdelaných a prostých vedú od konkrétneho a každodenného, ku skrytému a pravdivému.

Správy o kresťanskom divadle máme už z 10 st. (sv. Ethelwold, biskup Winchesterský, ktorý popísal veľkonočný obrad - „pre posilu viery nevzdelaného ľudu a novovercov“ - a doporučil ho napodobňovať) a 12. st. (Suger zo Saint - Denis - „ťažkopádna myseľ sa vznáša k pravde prostredníctvom vecí hmotných“). Aj v tomto výstupe sa odzrkadľuje prostá skutočnosť so skrytou božskou pravdou.
Hru zahajuje predčítavanie z Genesisu, potom nasledujú výjavy prvotného hriechu, v ktorých vystupuje aj boh a biblické výjavy pokračujú až k vražde Ábela.
Boh je v tejto pasáži nazývaný figúrou. Buď preto, že tá postava figuruje alebo sa ho autor bál pomenovať Deus alebo ho naozaj myslel ako figúru.
Podľa výroku Adama hneď potom, čo zje jablko (Už mi nikto nepomôže, len syn, ktorý vzíde z Márie.), si môžeme myslieť, že Adam ovláda budúcu kresťanskú históriu alebo aspoň vie o Kristovom príchode a vykúpení dedičného hriechu.
V očiach Boha neexistuje rozdiel medzi vekmi, pre neho je všetko prítomnosť. On nepredvída, ale vie. Preto sa nesmieme pozerať na túto hru ako na stredovekú naivitu, ale tak, aby sme zbadali, že skutočne každý biblický výjav sa dá aplikovať na tú danú skutočnosť, v tej danej dobe.
V Biblií sú zahrnuté svetové dejiny, vyššie a nižšie polohy ľudského konania, a tak aj skĺbenie vyššieho z nižším (v štylistickom poňatí) tu má svoje morálne aj estetické oprávnenie. Takže je zbytočné deliť vznešené od nízkeho, lebo všetko je už v živote a utrpení Ježiša Krista a tiež je neodôvodnená snaha zachovávať jednotu miesta, času a deja. Je len jedno miesto - svet, jeden čas - prítomnosť a jeden dej - pád a vykúpenie človeka. V ranej dobe sa inscenovali len časti (veľkonočné a vianočné hry), no neskôr (14. st.) sa v mystériách inscenuje celý cyklus.

Realistické prvky každodennosti v náboženskom divadle sa stali príkrym protikladom dvorského románu so sklonom k mýtu a dobrodružstvu. Napokon sa však v liturgickej dráme začalo objavovať spojenie pašií (umelecké spracovanie histórie o Kristovom umučení) a frašky, čo je podivné až nemiestne (prvé sťažnosti - 12. st.). Súvisí to pravdepodobne s ľudovým realizmom - tradícia antickej pantomímy, ktorá prežila v spodných prameňoch - ktorý mal oveľa kritickejší pohľad na svet. Začal sa rozmáhať, až sa pravdepodobne dostal až do náboženskej drámy a tak „čerti pobiehali po ulici a strúhali grimasy, žoldnieri šaškovali pri nasadzovaní tŕňovej koruny a dvaja učenci bežali o závod ku Kristovmu hrobu“ až do 15.

storočia, kedy jednak dosiahli vrchol a druhak kritika dosiahla svoje, keď vyhlásila vtedajšie mystériá za vrchol nevkusu. A tak sa začali vážne predvádzať len ľudské skutky nezasadené do svetového diania.


František z Assisi

Začiatkom 13. st. František z Assisi stelesnil miešanie obidvoch štýlov a v jeho prejave sa nedá odlučovať skutok od slova. Snažil sa napodobňovať Krista a dodal tejto snahe praktický, každodenný, verejný ráz. Nebol teológ a jeho erudícia (vzdelanie) - zjemnená jeho básnickými vlohami - bola ľudová a prístupná. Nebál sa verejne vystúpiť, dokonca jeho duševný život a zážitky sa stávali verejnou udalosťou. Jeho výstupy boli tak uchvacujúce, že zaujali aj tých, ktorý o nich len počuli.


Bernard z Clairvaux

Svätec 12. st. tzv. „rybár ľudí“, tiež vedel strhávať svojou výrečnosťou a tiež bol proti múdrosti založenej na ľudskom rozume.


Bernard z Clairvaux - dopis 322

Bernard blahoželá akémusi mladému šľachticovi, že sa zriekol obyčajného života a vstúpil do kláštora, chváli múdrosť, ktorú mu zoslal boh a pripomenutím Kristovej pomoci ho posiluje proti pokušeniam, ktoré ho ešte len čakajú. Tvrdí, že najväčší nepriatelia sú jeho blízky, ktorí mu budú tvrdiť, že si zničil život. Radšej ich má zavrhnúť, lebo takáto krutosť, je najvyšší dôkaz synovskej lásky k bohu.

Rozbor

Je to živý a strhujúci text, v ktorom sú výroky: „nepriateľmi človeka sú členovia jeho vlastnej rodiny. Nemilujú teba, ale potešenie, ktoré z teba majú.“ alebo: „toto čiň, aby si za každú vec, ktorej sa zriekneš obdržal stonásobok a ešte v tomto živote.“ príznačné pre Bernarda. Vyžaduje toho od čitateľa veľa a je tu toľko rétorických obratov, že je ťažké tomu porozumieť. Lenže treba brať do úvahy, že v cisterciánskych kruhoch kdekto pochopil narážky na biblické miesta (medený had - figúra Krista, krv z jeho rán - sýtiace mlieko). Tento spôsob interpretácie, zapustil korene aj v ľude, lebo kázne ho boli plné tiež. Hojnosť citátov (Vergilius, Jeroným,...) z dopisu robí literárne dielo a v používaní antitéz, anafor (opakovanie tých istých slov na začiatku veršov), či rečníckych otázok predčí aj Jeronýma.


František z Assisi - dopis ktorémusi superiorovi „N“

Obsah

Konflikt v úrade, týkajúci sa otázky, ako sa zachovať k bratom, ktorí spáchali smrteľný hriech. Dopis obsahuje časť o Františkovej prosbe, aby superior „N“ recidivistu nezavrhoval, aby ho miloval tisíckrát viac než jeho.

Rozbor

Nie sú tu výklady Písma, ani rečnícke figúry. Vetná skladba je povrchne nahodená, neobratne komponovaná, výroky sú nepremyslene rozčlenené a každá veta začína spojkou A.

Bol zrejme tak uchvátený tým, čo chcel napísať, že sa to z neho hrnulo rovno na papier. Aj keď hneď na začiatku sa ospravedlnil (Nakoľko stačím) je vyjadril zároveň pokoru a ochotu vynaložiť všetky svoje sily, aby spasil toho, kto tento konflikt rieši. Superior Františka obdivuje a miluje, na čo on nezabudol (písal v zmysle „táto vec je medzi mnou a tebou“) a jeho lásku využíva, aby ho viedol správnou cestou. Nemá sa vyhýbať zlu, dokonca sa má do neho pohrúžiť a pretrpieť ho. Dokonca mu prikazuje, aby si to prial, lebo on verí, že je to pravda. Jeho návrhy sú extrémne, čo sa odzrkadľuje aj v jeho štýle - používa superlatíva a píše bezprostredne podobne hovorovej reči. V texte nie je nič nové, lebo ochota prijímať útrapy patrila odjakživa k základným kresťanským motívom. František tým však zdôrazňuje iné aspekty ako to, že utrpenie ústi do mučeníctva. On to zmenil na neúnavné sebaponižovanie vo všedných polohách života.

Bernard bol vynikajúci cirkevný politik a zasahoval do takýchto jednaní diplomaticky, aj keď František vedel odlíšiť verejné vystúpenie od politických jednaní, radšej sa stretával s ľubovoľnými osobami. V jeho výstupoch bolo vždy niečo naliehavé, do očí bijúce, až divadelné. Toto sa stalo námetom neskorších anekdot, ktoré vyznievajú groteskne. Vtedy to však nebrali ako vtip, ale ako prejav svätého života. Okrem takýchto scén sa však zachovali aj anekdotické správy o jeho prívetivosti a psychologickom jemnocite. František vedel, čo sa odohráva v tej danej duši a vedel zasiahnuť na jej najcitlivejšom mieste a bol prekvapivo presvedčujúci. To je zaznamenané v jednej anekdote.


Anekdota Tomáša z Celana

Obsah

Na veľkú noc bratia vyzdobili a preplnili stôl a pozvali k nemu otca. Ten, keď to videl, vytratil sa, nasadil si čiapku chudáka, ktorého stretol a počkal, kým sa bratia pustia do jedla. Vtedy sa ako chudák ozval od dverí, oni ho pozvali dnu, pohostili a on si sadol s jedlom do popola.

Rozbor

Okolnosti príbehu sú všedné, ale ten scénický nápad, stať sa žobrákom je fantastický. Jeho štýl života sá v ráde ujal, preto sa františkáni stali ľudovým rádom, čo ich urobilo tvorcami, ale zároveň aj obeťami hrubých a obscénnych anekdot. Františkánska expresívnosť bezprostrednejšie zobrazovala výjavy zo života, čo zanechalo stopy aj v ľudovej náboženskej poézií.


Jacopone da Todi - Pašijová pieseň

Obsah

Márií sa akurát dostalo, že Krista zajali.

Snaží sa ho dostať z tejto situácie prosbami, lenže zástup je jasne proti.

Rozbor

Vznešený posvätný dej, zasadený do súdobej skutočnosti a tesné spetie scén a osôb. Jeho ľudovosť sa predovšetkým prejavuje v jazyku. Márií sa tu pripisuje väčšia rola, ako v Jánovom evanjeliu, čím vzniká možnosť dramatického rozohrania jej úzkosti, bolesti a náreku. Postavy, v spojení s Máriou, tu vystupujú ako skupina priateľov. Mária je na jednej strane skľúčená, no na druhej strane ju posol nazýva Kráľovnou raja, čím je jej všetko predpovedané dopredu.

Jacopone da Todi - Pašijová pieseň - Mystére d’Adam

Majú spoločnú lokalizáciu do všedného ľudového prostredia, aj keď ich delí doba asi 100 rokov. Štýlovo sa však líšia. Jacopova báseň postráda sviežosť Mystére d’Adam a tá zase tragickosť a vrúcnosť Pašijovej piesne. To nespočíva len v rozdielnosti námetov, ale plynulý výlev a výkrik bolesti Márie, v tom období nebol predstaviteľný ani v iných krajinách. Je zbavený zábran a oddáva sa citu. Týmto prekypujú aj súčasné diela Talianskej poézie. No bolo by veľmi úzkoprsé tvrdiť, že spontánnu dramatickosť má na svedomí František, pretože je určite podmienená národným charakterom, ale bez pochyby sa mu dá pripísať, že ako prvý prebudil dramatické impulzy talianskeho cítenia a reči.

Zdroje:

MIMESIS; Erich Auerbach -