Vedľajšie postavy majú takisto jasne poznateľnú postavu, aj keď len zbežne načrtnutú. Ich charakterové vlastnosti zväčša vyplývajú z ich konania a reči, ale aj priamy opis je u Boccaccia tak nádhernou hrou s ľudovými výrazmi, že čitateľ nemá pocit násilného opisu. Dokonca aj dav vrhá tieň svojho chovania a nálad, čo bolo napr. v antike nemysliteľné.
Miesto deja je presne určené, príbeh sa mohol odohrať len v Benátkach. Autor prostredie dôverne poznal takisto ako jeho súčasníci, ale nezabudol realisticky vykresliť detaily všetkých spoločenských vrstiev, povolaní, či stavov, o ktorých písal.
V Dekamerone je od antiky prvýkrát fixovaná určitá štýlová rovina. Na rozdiel od jeho predchodcov nemá moralizujúci charakter, morálka z diela nenásilne vyplýva, neslúži ani k nenáročnej zábave, ale ponúka kultivovaný humor určitým kruhom urodzených a vzdelaných mladých ľudí, ktorí dokážu nájsť zmyslové pobavenie v týchto „hrách života“.
V žánrovom zaradení toto dielo silne pripomína antický milostný román, najmä v postoji autora k námetu a vo vrstve publika, pre ktoré písal.
Lenže bohaté, kvetnaté antické jazyky, v ktorých boli písané už dávno vymreli a Taliančina v tom období ešte nebola celkom sformovaná, aj keď jemu sa podarilo s ňou čarovať.
Toto dielo sa teda zaraďuje do zmiešaného štýlu, lenže elegantné spracovanie fraškovitých motívov a vyhýbanie sa závažnému a vznešenému dejstvu posúvajú hranice ďaleko od stredu.
Rozprávač aj poslucháč zostáva nad námetom, z výšky ho kriticky sleduje a baví sa na ňom. Totiž Boccacccio nepísal o vrstve, pre ktorú písal, bola to vrstva mestskej aristorkracie.
Bez rozdielu opisuje všetky vrstvy a no diferenciácia je z časti zachovaná. Hrubozrnnejšie realistickejšie výjavy sa odohrávajú v nižších spoločenských vrstvách a sentimentálnejšie príbehy s tragickými prvkami vo vyšších kruhoch.
Dekameron je silne inšpirovaný Božskou komédiou, no nenájdeme tu kresťanský figuralistický náhľad. Boccacciove postavy žijú na zemi a dokonca sa priečia etike kresťanského stredoveku. Nachádzajú výraz v erotickom a naturalistickom názore, vďaka čomu humanistické hnutie pred pár desaťročiami vošlo do konfliktu s kresťanskou toleranciou k životu.
Bol inšpirovaný aj dvorským románom, no milovaná už nebola nedostupnou veliteľkou, či interakciou božej myšlienky, ale predmetom pohlavných túžob.
Boccaccio sa však radikálne nepostavil ani na stranu ateizmu a ani svoje stanovisko v tomto diele nevyriekol. Je však zjavné, že rozpor medzi ateizmom a kresťanstvom v tej dobe tvoril živnú pôdu jeho komických príbehov.


11.