V obrej podobe zase ožíva až v tretej časti knihy. Bol oboznámený, že jeho otec bol unesený zo zeme víl, a že do zeme Amarotů vpadli Dipsodi. Vypraví sa teda s Panurgem a ďalšími spoločníkmi okolo mysu Dobrej nádeje do Utópie, porazí s pomocou svojich druhov nepriateľov a stane sa kráľom Dipsodov, t.j. smädných. V bojoch mu príde vhod jeho sila, ktorú osvedčí vo víťaznom súboji s obrom Vlkodlakom, a jeho rozmery, ktoré mu umožňujú, aby svojim do polky vyplazeným jazykom zakryl pred dažďom celú armádu. Po jazyku sa vyberie Alcofribas do jeho úst a opisuje, aké mestá, ľudí, krajiny tam videl, a čo v nich zažil.

Svet v ústach Pantagruelových

Motívy viacerých scén si sám Rabelais nevymyslel. Skĺbil a pretvoril veľa ľudových povestí, nechal sa inšpirovať antickými, či kresťanskými mýtami a bájami, no sú v nich aj prvky filozofie, poznatky z botaniky, zoológie, či medicíny, práva, ale aj súdobá satira, folklór, či kultúra atď.
Aj keď dielo pôsobí fantasticky, je v ňom veľa z vtedajšieho života, špeciálne v opise úst Pantagruela. O „nových zemiach“ sa tam hovorí rovnako ako v Európe napr. o Amerike. Dej je však stále prepletený grotesknými, absurdnými nápadmi, hlavne zveličovaním proporcií. Teda v ňom dominujú tri motívy. Obria groteska, objavenie nového sveta a všetko ako u nás (t.j. ten „nový“ svet je úplne rovnaký ako náš, až na to, že on o našom svete vie, ale mi o ňom nie). V renesancii bola téma nového sveta bežná, život v ňom evokoval pôvodnú čistotu, na ktorú už Európa zabudla. Tento objaviteľský elán však nikto nevyjadril v zmyslovej rovine tak, ako on. Jeho špecifikom je spájanie nespojiteľného (nadskutočný svet so všednou každodennosťou)
Je inšpirovaný Thomasom Morom, ktorý ako jeden z prvých použil motív vzdialenej zeme. S literatúrou neskorého stredoveku ho spája hrubý vtip, kreaturálny pohľad na ľudské telo, nedostatok pohlavnej zdržanlivosť, odmietavý postoj ku kresťanstvu, povrchná a podozrivá učenosť atď., no je výnimočný v tom, že on stupňuje tieto formy a spája ich do celku a prekypuje nesmierne uvolnenou fantáziou
Rebelaisov kreaturálny realizmus – pre neho bol dobrý ten, kto konal podľa svojej prirodzenosti a v jeho obraze človeka ako kreatúry nie je základným tónom úbohosť a smrteľnosť človeka, ale radosť zo života ako súčasti prírody.
Jeho postavy sú typovo ostro vyhranené a jednoznačné, ale nie vždy ich osobitosť zachovával. Vyžíval sa, keď sa z nich razom stal niekto iný.