To bolo tiež znakom odporu voči kresťanskému zvečneniu bytosti s nenarušenou stálosťou.
Nič mu nie je vzdialenejšie ako antické štýlové delenie. Rebelais nemá žiadnu estetickú mieru. Všetko sa znáša so všetkým a tento nevšedný mix pripomína skôr promiskuitu neskorého stredoveku ako antiku, na ktorú sa odvoláva, ale zas to nie je ani do krajnosti vystupňované dedičstvo stredoveku. A čo sa jeho ľudovosti týka, tiež sa líši od stredovekej, totiž Rebelais ľudový je, ale adresátom diela nie je ľud, ale príslušníci duchovnej elity. Teda odvoláva sa na Sokrata právom, keď sa sám hlási k ľudovému štýlu? Rebelais si pod Sokratovským štýlom predstavoval čosi voľné, nenútené, blízke všednému životu a táto zmes mu ako štýlová poloha vyhovovala. Bohatstvo jeho štýlu však nie je neobmedzené. Hlboké city, či tragédia sú vylúčené už groteskným rámcom.
V skrytom zmysle jeho diela netreba hľadať niečo určité, je to len Rebelaisov duševný postoj v póze lásky k životu.