Dejiny literatúry cez jednotlivé diela 4 - gotika, renesancia 13 - 16. st.

8. FARINATA A CAVALCATE

BOŽSKÁ KOMÉDIA

Dante Alighieri (1265 – 1321) najväčší taliansky básnik, žil v období goticky no považuje sa za básnika renesancie a humanizmu, bol aj politicky činný, vďaka čomu skončil ako vyhnanec, čím sa začal jeho bludný život po severnom Taliansku. Niekoľkokrát sa pokúšal vrátiť, no neúspešne a posledné roky prežil v Ravene, kde aj skonal. Debutoval ako príslušník školy sladkého nového štýlu a stal sa jeho najvýznamnejším predstaviteľom. Napísal dielo Božská komédia (Peklo, Očistec, Raj), ktorá sa považuje za báseň básní. Snažil sa však odmäkčiť svoju rodnú Florenciu, ktorá ho odsudzovala ako básnika frivolnej svetskej lásky, a tak sa v jeho dielach objavujú aj prvky filozofie - Hostina, politiky – O štáte, či lingvistiky – O reči ľudu.

Vita nuova – Nový život
Vznik tohto diela inšpirovala smrť Beatrice, do ktorej bol Dante zaľúbený od jej ôsmich rokov (on mal deväť). Bola to nenaplnená láska, ktorá sa však stala veľkou inšpirátorkou celého Danteho básnického diela. Aj toto dielo radíme k sladkému novému štýlu. Dielo obsahuje 42 kapitol biografických výpovedí prózou, do ktorých je vkliesnených 31 básní, sprevádzaných filozofickým komentárom o ich štruktúre a povahe. Láska tu má už zušľachťujúce účinky, ale Beastrice zostáva stále pozemskou ženou.

La Divina Commedia - Božská komédia
Skladá sa z troch častí: Peklo (Inferno), Očistec (Purgatorio), Raj (Paradiso). Epos sa skladá celkom zo stovky zpevov. Kľúčovým číslom je 3. Má 3 časti, každá časť má 33 spevov a spevy sú zložené z 3 veršových sloh.
Dante plánoval dielo ako oslavu Beatrice, osnova sa mu však rozrástla na zobrazenie celého ľudstva a vesmíru. Pri putovaní Peklom a Očistcom je Dantovým sprievodcom básnik Vergílius, ktorý je pre autora symbolom pozemského poznania. Rajom ho spreváza sama Beatrice, pretože Vergílius ako pohan sem nesmie vstúpiť. Beatrice, idealizovaná postava jeho mŕtvej platonickej lásky, je pro neho symbolom božej pravdy. Na svojej púti troma záhrobnými ríšami v rozhovoroch s dušami mŕtvych, kritizuje súdobú politiku a svojich odporcov, ktorých umiestnil do Pekla. Umelecky zobrazil problémy celého vtedajšieho sveta a v diele dokonca najdeme aj biblické mýty, či udalosti starovekých dejín.
Dej spočíva v tom, že básnik zablúdil v lese, kde ho ohrozujú tri šelmy: Zmyselnosť, pýcha a lakomstvo. Jeho sprievodcom sa stane básnik Vergilius, vyslaný mŕtvou milenkou Beatrice, pretože jediná cesta z nebezpečenstva vedie Peklom a Očistcom.

Farinata a Cavalcante
V porovnaní s predchodcami je Danteho taliančina bohatšia a pružnejšia a jeho výraz časovejší a mocnejší. Pozná a používa oveľa viac tvarov niekedy sa dá s istotou tvrdiť, že tú danú formu od niekoho prevzal, lenže prameňov je veľa a on ich síce používa presne, ale tak svojsky pospájané a použité, že podobné domnienky jeho silu reči len posilnia. Dante sa však nevyhýbal ani hovorovej reči nízkeho štýlu, ktorá bola často postavená vedľa tvarov vysokého štýlu (vzorom mu boli - ako prvému - antický básnici, sám o tom píše a ďakuje im). Jeho poňatie vznešenosti sa však podstatne líši od antických básnikov. Od výrokov, cez tón každého verša, až po dramatický vzťah k vlastnému dielu, to všetko svedčí o najvyšších nárokoch, ale veci v antike nevznešené (spodobovanie všednosti, grotesknosti a ohyzdnosti) sa tu stávajú vznešenými spôsobom zaradenia a utvárania. Podľa antických vzdelancov by to bol neslýchaný mix štýlov. Tým si vyslúžil zatratenie kritikmi, pretože nikde doteraz nevzniklo také zmiešanie, ktoré by dospelo až po okraj vyvrátenia štýlu. Ani sám si neosoboval vysoký štýl pre toto dielo, nanajvýš stredný pritom sám vysoký štýl národného jazyka založil, no v Komédií ho nepoužil.
Danteho reč bola inšpirovaná Vergíliom, no Vergíliove vety pripojené k vokatívu sú síce nádherné, ale nie tak zhustené a pôsobivé ako Danteho „Ó Toskánec, ktorý prechádzaš ohnivým mestom ešte živý a tak krásne hovoríš...“. Názov (Komédia) odôvodňuje aj tým, že tragédia veselo začína a tragicky končí a komédia tragicky začína a veselo končí, čo je aj jeho prípad a samozrejme po druhé, je to tiež prostou rečou, ktorú použil.
Čo sa týka žánrového zadelenia, najlepšie Božskú komédiu definoval Benvenuto da Imola: „Treba si dobre všimnúť...táto kniha obsahuje všetky druhy filozofie...a tiež všetky druhy poézie...kto pozorne skúma nájde v nej tragédiu, satiru aj komédiu...Tragédia preto, že popisuje činy vyššej spoločnosti...Satira, lebo kára...všetky druhy nerestí a nešetrí nikoho dôstojnosťou, mocou, ani urodzenosťou. Preto by sa dala skôr nazvať satirou, ako tragédiou, či komédiou, no je aj komédiou pretože smutne začína a radostne končí...autor chcel nazvať knihu komédiou nízkeho ľudového štýlu, lebo z literárneho hľadiska verejnosťou podania je nízka, aj keď svojim druhom je vznešená a vynikajúca...“
U Provensálcov a básnikov Nového štýlu bola témou vznešená láska, aj keď Dante vo svojej knihe DVE hovorí o troch - boj, láska a cnosť - ostatné dve sa podriaďujú tiež láske.

V jeho Komédií je to zachované postavou Beatrice.
Komédia je mimo toho náučnou básňou, kde sa predvádza rád sveta. Je umeleckým dielom, ktoré spodobuje skutočnosť a jej oblasti - minulosť, prítomnosť, vznešená veľkosť a opovrženia hodná nízkosť, dejiny a báje, tragika a komika, človek a krajina a je históriou vývoja a spásy jednotlivca (Danteho), a tým zároveň figuráciou spásnych dejín ľudstva.
Dante to mal zložité v tom, že prostredie si musel vytvoriť sám, aj jeho funkciu a opodstatnenie. Hriešnikov v Inferne najprv rozdeľujú podľa miery zlej vôle, a potom podľa závažnosti činov. V Očistci kajúcnikov, podľa zlých pudov, od ktorých sa musia očistiť a blažených v Raji podľa hĺbky viery.
Táto báseň má skrytý druhý zmysel. Poloha pekla, očistcových hôr a nebeských klenieb - to je fyzikálny obraz sveta. Náuka o dušiach, je popri mravnom ráde aj fyziologickou a psychologickou antropológiou (antropológia - veda o človeku, o jeho postavení v prírode popri iných organizmoch, jeho vývin a vznik). Historicko-politický rád je na tom podobne. Spoločnosť blažených Empyrea je aj cieľom spásnych dejín, ktorým sa podriaďujú všetky historicko-politické udalosti. Podľa Danteho, Rím je od počiatku predurčený k svetovláde. Celá Komédia je založená na figurálnom nazeraní, ale každá figurálne poňatá udalosť si zanecháva svoj historický zmysel a nemení sa na znak. Aj postavy sú za života figúrou posmrtného života, na zemi figurujú a v nadzemskej oblasti sa naplňujú
Dielo uskutočnilo kresťansko-figurálnu podstatu človeka, ale zároveň ju rozrušilo, pretože obraz človeka v ňom zakrýva Boha.
Danteho realizmus - ak chceme zobraziť skutočnosť, zobrazíme pozemský, zmyslami vnímateľný život, ktorý tvoria tri znaky - historicita, premenlivosť a vývoj. Mŕtvi v jeho opisoch nevyzerajú ako mŕtvi, ale ako živí, majú hlas a dokonca aj akésy tieňové telo. Aj keď sa to líši od pozemského sveta, je to až príliš podobné.


8. FRATE ALBERTO


DEKAMERON

Boccaccio Giovanni – (1313 – 1375) taliansky novelista, epik a humanista. Bol kupeckým učňom, neskôr študoval právo, čo bolo pre neho utrpením, preto všetci právnici v jeho dielach sú hlupáci. Svojim vzhľadom a vystupovaním si získal dvorné dámy na kráľovskom dvore v Neapole a zaľúbil sa do Márie d' Aquino, nemanželskej dcéry kráľa Róberta z Anjou. Táto láska veľmi ovplyvnila jeho tvorbu. Študoval najmä rímskych klasikov a napodobňoval stredoveké vzory. Jeho učiteľom bol Dante, o ktorom napísal knihu Život Danteho.

Jeho vrcholným dielom je Dekameron.

Dekameron
100 noviel, ktoré si rozpráva počas 10 dní 10 mladých ľudí na florentskom vidieku, kam sa uchýlili pred vyčíňaním moru. Látku čerpal z antických, orientálnych ale aj vtedajších zdrojov a udalostí. Príbehy sú zväčša veselé, zakončené mravným ponaučením, vyjadreným vo skvelých pointách. Dekameron je klasické dielo renesančnej literatúry, Boccaccio v ňom odhaľoval falošnú cnosť a do popredia postavil lásku v jej konkrétnej prirodzenej forme. Žena sa stala ideálom ľudským, nie božským.

Deň prvý-Príbeh tretí
Príbeh pojednáva o babylonskom sultánovi, ktorý viedol vojny proti saracénskému a kresťanskému kráľovi, načo prišiel o všetok svoj majetok. Potreboval peniaze a spomenul si na Melchiseda. Ten však bol lakomý. Ľstivo sa ho teda spýtal na to, ktorú vieru považuje za pravú. Melchised ho prekukol a porozprával mu príbeh o kráľovi a troch synoch. Ten, ktorému dá kráľ pred svojou smrťou prsteň sa stane jeho nástupcom. Kráľ mal však synov rovnako rád, tak dal vyrobiť ďalšie dva prstene. Keď umrel, synovia sa začali hádať, ktorý z nich má právo na trón. Melchised Saladinovi naznačil, že rovnaké je to aj s vierami. Saladin zistil, že Melchised múdry, a povedal mu pravdu. Melchised ochotne Saladinovi požičal.

Deň štvrtý-Príbeh druhý
Je to príbeh o jednom rodákovi z Imoly, ktorý sa doma nerestným životom a podvodmi znemožnil a radšej odišiel. Dostal sa do Benátok, stal sa františkánskym mníchom a kňazom (frate Alberto). Ľudia ho považovali za zbožného človeka, no stalo sa, že sa mu zapáčila jedna žena (Lisetta) a nahovoril jej, že sa do nej zaľúbil archaniel Gabriel, a že ju chce prísť v noci navštíviť. Navštívil ju však sám a napokon s tým pokračoval. Žena sa tým pochválila priateľke a tá to rozkričala do celých Benátok. Takto sa to dostalo k Lisettiným švagrom, ktorý sa rozhodli ho vysliediť, čo sa im aj podarilo, lenže Alberto vyskočil z okna, samozrejme nahý. Dostal sa do domu istého muža, ktorý sa však dozvedel, kto je a čo sa stalo, vydiera ho a napokon zradí a verejne poníži, z čoho sa Alberto nespamätá do konca života.

Frate Alberto
Používa ľudový jazyk, ale jeho štylistické prostriedky nie sú čisto ľudové. Jeho próza je vyškolená na antických vzoroch a pravidlách stredovekej rétoriky. Strieda sa u neho vznešený jazyk s hovorovým, ten len v priamej reči a v momentoch, keď dej alebo rozprávanie naberá spád.
Tempo rozprávania tiež spomaľuje a zrýchľuje podľa potreby a využíva rytmicko-melodické prostriedky.
Vyrozprávaním minulosti hlavného hrdinu odôvodnil jeho následné správanie a konanie.

Vedľajšie postavy majú takisto jasne poznateľnú postavu, aj keď len zbežne načrtnutú. Ich charakterové vlastnosti zväčša vyplývajú z ich konania a reči, ale aj priamy opis je u Boccaccia tak nádhernou hrou s ľudovými výrazmi, že čitateľ nemá pocit násilného opisu. Dokonca aj dav vrhá tieň svojho chovania a nálad, čo bolo napr. v antike nemysliteľné.
Miesto deja je presne určené, príbeh sa mohol odohrať len v Benátkach. Autor prostredie dôverne poznal takisto ako jeho súčasníci, ale nezabudol realisticky vykresliť detaily všetkých spoločenských vrstiev, povolaní, či stavov, o ktorých písal.
V Dekamerone je od antiky prvýkrát fixovaná určitá štýlová rovina. Na rozdiel od jeho predchodcov nemá moralizujúci charakter, morálka z diela nenásilne vyplýva, neslúži ani k nenáročnej zábave, ale ponúka kultivovaný humor určitým kruhom urodzených a vzdelaných mladých ľudí, ktorí dokážu nájsť zmyslové pobavenie v týchto „hrách života“.
V žánrovom zaradení toto dielo silne pripomína antický milostný román, najmä v postoji autora k námetu a vo vrstve publika, pre ktoré písal.
Lenže bohaté, kvetnaté antické jazyky, v ktorých boli písané už dávno vymreli a Taliančina v tom období ešte nebola celkom sformovaná, aj keď jemu sa podarilo s ňou čarovať.
Toto dielo sa teda zaraďuje do zmiešaného štýlu, lenže elegantné spracovanie fraškovitých motívov a vyhýbanie sa závažnému a vznešenému dejstvu posúvajú hranice ďaleko od stredu.
Rozprávač aj poslucháč zostáva nad námetom, z výšky ho kriticky sleduje a baví sa na ňom. Totiž Boccacccio nepísal o vrstve, pre ktorú písal, bola to vrstva mestskej aristorkracie.
Bez rozdielu opisuje všetky vrstvy a no diferenciácia je z časti zachovaná. Hrubozrnnejšie realistickejšie výjavy sa odohrávajú v nižších spoločenských vrstvách a sentimentálnejšie príbehy s tragickými prvkami vo vyšších kruhoch.
Dekameron je silne inšpirovaný Božskou komédiou, no nenájdeme tu kresťanský figuralistický náhľad. Boccacciove postavy žijú na zemi a dokonca sa priečia etike kresťanského stredoveku. Nachádzajú výraz v erotickom a naturalistickom názore, vďaka čomu humanistické hnutie pred pár desaťročiami vošlo do konfliktu s kresťanskou toleranciou k životu.
Bol inšpirovaný aj dvorským románom, no milovaná už nebola nedostupnou veliteľkou, či interakciou božej myšlienky, ale predmetom pohlavných túžob.
Boccaccio sa však radikálne nepostavil ani na stranu ateizmu a ani svoje stanovisko v tomto diele nevyriekol. Je však zjavné, že rozpor medzi ateizmom a kresťanstvom v tej dobe tvoril živnú pôdu jeho komických príbehov.


11.

SVET V ÚSTACH PANTAGRUELOVÝCH


STRAŠNÉ A HRÔZYPLNÉ SKUTKY A VÝČINY VYCHÝRENÉHO PANTAGRUELA, KRÁĽA SMÄDNÝCH, SYNA VEĽKÉHO GARGANTUA

Rebelais Francois (1483(93) – 1553), francúzsky renesančný spisovateľ a humanista. Vstúpil do františkánskej rehole, naučil sa grécky, potom prestúpil k benediktínom. Vyštudoval medicínu a pôsobil ako lekár. Ako prvé uverejnil Strašné a hrôzyplné skutky a výčiny vychýreného Pantagruela, kráľa smädných, syna veľkého Gargantua. Neskôr vydal Pantagruelovu prognostiku a úspech Pantagruela ho prinútil napísať Neoceniteľný život veľkého Gargantua, otca Pantagruela, ktorú uvádzali ako prvú z tohto cyklu.

Neoceniteľný život veľkého Gargantua, otca Pantagruela
Gargantua bol synom Grandgousiera a Gargamelly z rodiny obrov, ktorých stvoril Merlin, aby slúžili kráľovi Artušovi. Narodil sa, keď ho Gargamella nosila jedenásť mesiacov, a to matkiným ľavým uchom. Po narodení ako prvé vykríkol mocným hlasom: „Piť!“ a od toho tiež dostal svoje meno. Ako dieťa potreboval dávku mlieka z 17 913 kráv. Na jeho košeľu sa spotrebovalo deväťsto lakťov plátna, na kabátec osemstotrinásť lakťov bieleho atlasu atď.. Gargantua sa prejavil nevšedným dôvtipom, a aby sa jeho vlohy rozvinuli, dal ho Grandgousier vychovať teológom. Keď v ich škole ohlúpne, zverí ho novému vychovávateľovi a pošle ho s ním do Paríža. Potom Gargantua prechádza mnohými dobrodružstvami a porazí nepriateľov kráľa Artuša. Kniha o Gargantuovi je plná bitiek, v ktorých má príležitosť uplatniť svoju silu obra. Napr. keď sa Gradgousierovi pastieri stretli s poddanými kráľa Pikrochola, zmobilizuje cholerický Pikrocholos svoje vojská a napadne ríšu Grandgousiera. Gargantuovi pomáhá v boji mních, ktorý, kým sa ostatní mnísi modlia, pobije svojou palicou s krížom 13 622 protivníkov. Gargantua, nakoniec dvestoročného, odnesú do zeme víl.

Strašné a hrôzyplné skutky a výčiny vychýreného Pantagruela, kráľa smädných, syna veľkého Gargantua

Táto prvá kniha o Pantagruelovi opisuje najprv hrdinovu mladosť, potom roky vzdelávania sa a nakoniec jeho činy. Je synom Gargantuy a jeho manželky Badebec, dcéry kráľa Amaruotov v Utópii. Hneď po svojom narodení dokazuje, že je hoden svojich obrých predkov, tým, že svoju váhou a veľkosťou udusí matku. Ako dieťa potrebuje mlieko zo 4600 kráv a rozbije kolísku, do ktorej ho priväzovali reťazami. Má ešte jednu neobyčajnú vlastnosť, nielen, že vyniká sám smädom, ale budí smäd aj v ostatných. Na okružnej ceste po francúzskych univerzitách sa ocitne na univerzite v Poitiers, a potom aj v Paríži, kde stráca svoje obrie vlastnosti, nie však moc vyvolávať smäd. Ustupuje tiež do pozadia a nastupuje Panurg, s ktorým sa Pantagruel za zvláštnych okolností zoznámil.

V obrej podobe zase ožíva až v tretej časti knihy. Bol oboznámený, že jeho otec bol unesený zo zeme víl, a že do zeme Amarotů vpadli Dipsodi. Vypraví sa teda s Panurgem a ďalšími spoločníkmi okolo mysu Dobrej nádeje do Utópie, porazí s pomocou svojich druhov nepriateľov a stane sa kráľom Dipsodov, t.j. smädných. V bojoch mu príde vhod jeho sila, ktorú osvedčí vo víťaznom súboji s obrom Vlkodlakom, a jeho rozmery, ktoré mu umožňujú, aby svojim do polky vyplazeným jazykom zakryl pred dažďom celú armádu. Po jazyku sa vyberie Alcofribas do jeho úst a opisuje, aké mestá, ľudí, krajiny tam videl, a čo v nich zažil.

Svet v ústach Pantagruelových

Motívy viacerých scén si sám Rabelais nevymyslel. Skĺbil a pretvoril veľa ľudových povestí, nechal sa inšpirovať antickými, či kresťanskými mýtami a bájami, no sú v nich aj prvky filozofie, poznatky z botaniky, zoológie, či medicíny, práva, ale aj súdobá satira, folklór, či kultúra atď.
Aj keď dielo pôsobí fantasticky, je v ňom veľa z vtedajšieho života, špeciálne v opise úst Pantagruela. O „nových zemiach“ sa tam hovorí rovnako ako v Európe napr. o Amerike. Dej je však stále prepletený grotesknými, absurdnými nápadmi, hlavne zveličovaním proporcií. Teda v ňom dominujú tri motívy. Obria groteska, objavenie nového sveta a všetko ako u nás (t.j. ten „nový“ svet je úplne rovnaký ako náš, až na to, že on o našom svete vie, ale mi o ňom nie). V renesancii bola téma nového sveta bežná, život v ňom evokoval pôvodnú čistotu, na ktorú už Európa zabudla. Tento objaviteľský elán však nikto nevyjadril v zmyslovej rovine tak, ako on. Jeho špecifikom je spájanie nespojiteľného (nadskutočný svet so všednou každodennosťou)
Je inšpirovaný Thomasom Morom, ktorý ako jeden z prvých použil motív vzdialenej zeme. S literatúrou neskorého stredoveku ho spája hrubý vtip, kreaturálny pohľad na ľudské telo, nedostatok pohlavnej zdržanlivosť, odmietavý postoj ku kresťanstvu, povrchná a podozrivá učenosť atď., no je výnimočný v tom, že on stupňuje tieto formy a spája ich do celku a prekypuje nesmierne uvolnenou fantáziou
Rebelaisov kreaturálny realizmus – pre neho bol dobrý ten, kto konal podľa svojej prirodzenosti a v jeho obraze človeka ako kreatúry nie je základným tónom úbohosť a smrteľnosť človeka, ale radosť zo života ako súčasti prírody.
Jeho postavy sú typovo ostro vyhranené a jednoznačné, ale nie vždy ich osobitosť zachovával. Vyžíval sa, keď sa z nich razom stal niekto iný.

To bolo tiež znakom odporu voči kresťanskému zvečneniu bytosti s nenarušenou stálosťou.
Nič mu nie je vzdialenejšie ako antické štýlové delenie. Rebelais nemá žiadnu estetickú mieru. Všetko sa znáša so všetkým a tento nevšedný mix pripomína skôr promiskuitu neskorého stredoveku ako antiku, na ktorú sa odvoláva, ale zas to nie je ani do krajnosti vystupňované dedičstvo stredoveku. A čo sa jeho ľudovosti týka, tiež sa líši od stredovekej, totiž Rebelais ľudový je, ale adresátom diela nie je ľud, ale príslušníci duchovnej elity. Teda odvoláva sa na Sokrata právom, keď sa sám hlási k ľudovému štýlu? Rebelais si pod Sokratovským štýlom predstavoval čosi voľné, nenútené, blízke všednému životu a táto zmes mu ako štýlová poloha vyhovovala. Bohatstvo jeho štýlu však nie je neobmedzené. Hlboké city, či tragédia sú vylúčené už groteskným rámcom.
V skrytom zmysle jeho diela netreba hľadať niečo určité, je to len Rebelaisov duševný postoj v póze lásky k životu.

Zdroje:

MIMESIS; Erich Auerbach -