Avšak aj tak cítime, že tomuto tragickému realizmu chýba niečo z autentickej a celistvej skutočnosti. Je to búrlivá, strhujúca, pôsobivá, ale pri bližšom pohľade predsa len zlá dráma. Chýba tu ľudskosť a prirodzenosť. Na vážny kus sú jeho zápletky a dej príliš vykalkulované a často nevierohodné. Nedostatočnosť tohto realizmu však kotví už v samotnom žánre meštiackej trúchlohry. Tento žáner bol viazaný na súkromné, domácke a sentimentálne rysy, a tie tónom a štýlovou polohou prekážali rozširovaniu spoločenského javiska a integrácii politických a sociálnych problémov.
Láska už nie je na najvyššom stupni rebríčka ako kedysi, teraz tam stojí neprirodzený stavovský poriadok.
Svet deja je zúfalo tesný, priestorovo aj mravne.
Ani vysoko postavené tragické osoby nemajú v sebe nič „francúzsky“ vznešené, či heroické, lebo základ postavený na milostnom príbehu bol príliš úzky a sentimentálne dojímavý štýl nebol primeraný stvárneniu autentickej skutočnosti.