Dejiny literatúry cez jednotlivé diela 6 - 16-18. st.

15. Pokrytec

Jean-Baptiste Moliére (1622-1673) narodil sa v dobre situovanej rodine. Keď mal 10 rokov zomrela mu matka, otec sa znovu oženil a s celou rodinou sa presťahovali do veľkého meštianskeho domu. Na malého Jeana-Baptistu mal značný vplyv jeho dedo. Vodil ho do divadla a to sa nepáčilo jeho otcovi, ktorý tak, ako Cirkev, považoval divadlo za hodné zavrhnutia. V desiatich rokoch je poslaný na prísne jezuitské kolégium- Collége de Clermont. Dostáva sa tu do styku s divadlom a aj s literatúrou nadväzujúcou na renesanciu. Potom začína študovať právo a po získaní titulu sa vracia k rodinnému remeslu – stáva sa kráľovským čalúnnikom. Na dvore sa však stáva svedkom moci sily a táto skúsenosť ho prinútila opustiť spoločenskú kariéru a venovať sa divadlu. V r.1644 založil tzv. Skvelé divadlo, v ktorom po prvýkrát vystúpil ako Moliére. Od r. 1646 hral, režíroval v kočovnom divadle. Po predvedení jeho hier kráľovi dobyl svojím umením Paríž. Medzi jeho diela patria: Škola pre mužov, Škola pre ženy, Sganarel, známejšie diela: Lakomec, Mizantrop, Don Juan, Zdravý nemocný, Učené ženy, Tartuffe a iné. Lakomec
Dej tejto komédie sa odohráva v Paríži, kde žil mešťan Harpagon, ktorého celé okolie poznalo ako najväčšieho lakomca a skupáňa. Svojmu služobníctvu nariaďoval aj 30 dní pôstu, vlastnej dcére Elize a synovi Kleantovi nedal ani korunu a sebe sa bál kúpiť nové šaty, aby náhodou neschudobnel. Do jeho služieb vstúpi Valér, ktorý chce jeho dcéru Elizu za ženu. Kleant zháňa peniaze, aby pomohol svojej drahej Mariane, no do Mariany sa zaľúbi aj jeho otec. Dlho o sebe nevedia, ale po čase si to povedia do očí, pohádajú sa a Kleant odíde. Harpagonovi zmizne truhlica speniazmi. Príde tam Anzelm, Harpagonov známy. Valér je jeho syn. Kleant vráti truhlu otcovi až potom, keď privolí jeho svadbu s Marianou. On povolí po tom, ako Anzelm povie, že vystrojí svadbu všetkým štyrom. Tartuffus
Pán Orgon sa v kostole spozná a veľmi si obľúbi napohľad zbožného žobráka Tartuffa. Vezme ho k sebe bývať a Tartuffus si ho omotá okolo prsta svojimi naoko múdrymi rečami o Bohu. Celá rodina sa snaží Orgonovi vysvetliť aký je Tartuffe pokrytec a luhár. Orgon však fanaticky verí tomu, čo mu Tartuffe narozpráva. Všetko vyvrcholí Orgonovým rozhodnutím, že sa jeho dcéra Mariana za Tartuffa vydá. Zabudol však na to, že ju už prisľúbil Valérovi, ktorý ju miluje. Mariana z úcty k svojmu otcovi súhlasí. S Dorininou a Valérovou pomocou vymyslia plán ako odstrániť Tartuffa.

Orgonova žena Elmíra sa snaží Tartuffa prehovoriť, aby si nebral Marianu za ženu. Tartuffe jej však padne k nohám a bez ostychu jej vyzná lásku. Damis, Marianin brat sa slovne vrhne na Tartuffa. V tejto chvíli prichádza na scénu Orgon a Damisa vyhodí z domu. Aby si Tartuffa udobril prepíše na neho svoj dom. Elmíra prehovorila Orgona, aby sa schoval za stôl a počúval. Dala si zavolať Tartuffa a keď prišiel začala ho zvádzať. Najprv Tartuffe hral dotknutého, ale čím ďalej sa viac rozpaľoval. Orgon vyskočil spod stola a vyhodil Tartuffa z domu. Pozabudol však na to, že dom je prepísaný na Tartuffa. A k tomu ešte sa mu predtým zveril, že má nejakú kazetu s listinami od svojho, kráľom stíhaného priateľ. Tartuffe teda nabehol ku kráľovi žalovať. Kráľ našťastie vedel čo je Tartuffe zač, nechal ho zatknúť a Orgonovi vrátil dom. A čo listiny? Cit.: „Kráľ, čo nám vládne, iba lumpom dáva putá. Jeho zrak neúprosne do sŕdc preniká, neoklame ho zbožný výzor vinníka.“

Pokrytec
Moliér omnoho menej typizoval a farbistejšie ponímal skutočnosť ako väčšina moralistov jeho storočia. Postavy staval individuálne často v rozpore z ich dovtedajším typom, či už po fyzickej alebo psychickej stránke. Predsa však patrí k moralistom, lebo na jeho individualizovanej realite mu záleží len kvôli jej komickosti a tá je totožná s úchylkou od toho, čo je priemerné a bežné, teda človek, ktorého treba brať vážne, by bol aj pre neho typický.
Boli mu vyčítané fraškovité scény v spoločenských komédiách. Moliér sa totiž nezriekol účinku, ktorý mu dalo k dispozícii jeho suverénne ovládanie techniky frašky. Métou a pýchou francúzskej scény bolo rozosmiať vzdelané obecenstvo bez použitia smiešnych postáv. Tejto štýlovej roviny sa Moliér nedržal dokonca ani v tragédiách, čo bolo v tej dobe poburujúce, pretože tragické postavy a delenie štýlov boli v tejto dobe ešte vyhranenejšie ako v antike. Nízke sa nesmelo dotknúť ani len tragédie, nie to tragickej postavy. Spoločenskej komédií bol určený stredný štýl, Moliér však do neho miešal aj nízky.
Jeho dielo však dosahovalo najväčšej možnej miery realizmu, ktorú doba klasickej francúzskej literatúry ešte dokázala zniesť.
Karikoval osoby zo vzdelanej spoločnosti, ale nepozná ľud, a keď sa objaví tak len preto aby zdieľal problémy panstva ako v antike.
Molier takmer vôbec vo svojich dielach neopisoval súdobé politické udalosti. Bolo to niečo nemiestne hovoriť o tom.

Taktiež povolania postáv a ich ekonomika je tiež sotva niekde opísaná, to sa radilo len do kategórie grotesknosti.

V tragédii nastupuje motív neobmedzenej kráľovskej moci (vychádza z vtedajšej politickej situácie - Ľudovít XIV - absolutizmus), znakom tragické postavy je telesná bezúhonnosť, reč je štylizovaná a vznešená o nízkom sa ani nehovorí, vracia sa antická jednota času miesta a deja.


16. PRERUŠENÁ VEČERA

MANON LESCAUT

abbé Antoine-Fraçois Prévost d’Exiles (1697 – 1763) francúzsky spisovateľ. Po štúdiách u jezuitov vstúpil do ich rehole, neskôr šiel k vojsku. Prešiel k benediktínom, keď mu odmietli prechod do clunyjskej rehole, tak ušiel do Holandska, neskôr do Anglicka, kde začal písať. Diela: Manon Lescaut, História pána, Dekan, Príbeh modernej grékyne.

Manon Lescaut
Dej začína v Amiens, kde sa des Grieux lúčí s Tibergem, svojim duchovným, a jeho učiteľom teológie. Des Grieux si je naprosto istý svojou duchovnou kariérou, ale Tiberge ho navádza, že existuje i iná možnosť. Stretne Manon, ktorá má vstúpiť do kláštora a na prvý pohľad sa zamiluje. Hneď druhý deň ráno spolu utečú. Manon sa zoznámi s Duvalem parížskym komisárom. V Paríži sa ocitnú v ťažkostiach, Manon sa rozhodne prijať dary od Duvala des Grieux je zdesený, že Manon je ochotná byť neverná - Tiberge ich zoznámi s Duvalovým synom, ktorý ich má zachrániť zo spárov otca, lenže Tiberge vie, že se syn Manon pokúsi zviesť. Manon neodolá - des Grieux je zdesený. Duvalov syn je prepadnutý, Duval sa vracia s políciou a zatknú Manon a je poslaná do vyhnanstva do Ameriky - des Grieux cestuje s ňou, Tiberge tiež, ale tajne, podpláca stráže, aby im uľahčovali cestu. Manon v prístavnej krčme umiera, des Grieux - obviňuje Tiberge z hriechu. Prerušená večera
V tomto diele nie je ani stopy po prísnom delení štýlov. Do deja sú zapletené osoby všetkých stavov, dobové kultúrne obrázky, ekonomika a veľa ostatných prvkov, ktoré boli v predošlej dobe nemysliteľné.
Takisto radikálne je miešanie všedného realizmu s príbehom, ktorý je podaný tragicky. Čo sa morálky týka, sú to postavy poňaté tragicky, ktoré upadnú do sféry zla. Ani vtedy však neprestávajú mať ušľachtilé spôsoby, dokonca vyslovujú aj moralistické úvahy a to všetko autor myslí vážne. Prévost z nich chce za každú cenu urobiť hrdinov, ktorí sú v podstate dobrí a tým ich odlíšiť od obyčajných zlosynov. No v ich triviálnej skazenosti nie je ani štipka dôstojnosti.
Reč naberá tón comédie larmoyante, ktorá vtedy prišla do módy. Triviálnej neresti odpovedá nemenej triviálna cnosť a to všetko sa sústreďuje na sexuálny život. Potešenie, ktoré chce autor poskytnúť čitateľovi opisom skazenosti milencov, je v skutočnosti sexuálnym dráždením, ktoré sa neustále interpretuje v citovej a moralistickej sfére a citové vznety sa zneužívajú k produkovaniu sentimentálnej morálky.

Rastúce mestská spoločnosť, stabilita politických a ekonomických pomerov pravidelný chod a bezpečie života s tým súvisiaci nedostatok politických a hospodárskych starostí u mládeže z týchto vrstiev, to všetko podporovalo vznik morálnych a estetických foriem v 18. st.
Tento štýl sa dá definovať ako špecifický stredný v ktorom sa miesi realizmus s vážnosťou. Toto miešanie je pôvabné, ale obidva prvky sú hravo povrchné. Realistické obrazy sú živé a pestré, nechýba ani opis nízkych nerestí, ale jazyk si stále zachováva roztomilosť a nie je tu ani stopy po problematike. Chýba tu prvok kreaturálnosti, v stredoveku tak dôležitý, je to skôr hladko a koketne elegantné, no príbeh aj popis sú mimo akejkoľvek existenčnej hĺbky. Sociálne prostredie je dané rámcom, ktorý sa prijíma taký aký je.
Veľmi obľúbený v tejto dobe bol bohatý opis interiéru a šatstva. Milostné, či rodinné scénky, v ktorých prevažuje erotika alebo dojatie, si vyžadujú určitý inventár - odev, rôzne predmety atď. Špeciálne dámske oblečenie vystupuje v 18. st. omnoho silnejšie než predtým, no opäť len kvôli intímnej erotike, ktorú poskytujú (napr. žena v negližé). Takisto obľúbené sú v tejto dobe aj slzy. Využíva sa ich pôsobivosť, zakotvená niekde medzi oduševnenosťou a zmyselnosťou a opäť sa hodia k dráždivej zmesi erotiky a sentimentality.


17. MUZIKUS MILLER

ÚKLADY A LÁSKA

Johan Christoph Friedrich Schiller (1759 – 1805) nemecký dramatik a básnik, umelecký teoretik a predstaviteľ literárneho klasicizmu. Detstvo prežil v biednych pomeroch, ako 14-ročný vstúpil do vojenskej akadémie, kde študoval medicínu a začal písať. Utiekol odtiaľ, pokračoval v písaní a dostal miesto dramatika v mannheimskom divadle. Neskôr odchádza do Weimaru a stal sa mim. prof. dejín na univerzite v Jene. Spolupracoval s Goethem, vydávali časopis Horen a ročenku Musenalmanach. Diela: drámy: Zbojníci, Úklady a láska, Mária Stuartová, Panna Orleánska, Viliam Tell atď.; balady: Potápač, Rukavička, Polykratov prsteň, Záruka atď.; poézia: Ideál a život, Pieseň o zvone atď.; písal aj historické a teoretické diela.

Viliam Tell
Historické pozadie tvorí boj troch kantonov (Uri, Schwyz a Unterwalden) o politické zjednotenie a proti habsburským správcom za ochranu starých práv (voľne poľovať, loviť ryby, sťahovať sa a nadobúdať majetok), o ktoré bol ľud oberaný habsburským fojtom (správcom) Gesslerom. Zástupcovia troch kantonov sa zišli na Rüttli a vyhlásili tzv. Večný spolok, a prísahou sa zaviazali bojovať proti Habsburgovcom. Gessler dal na námestí v Altdorfe vztýčiť svoj klobúk a rozkázal sa mu klaňať. Tell, ktorý prišiel aj so svojim synom Walterom sa klobúku nepoklonili.

Drábi ho zastavili a o chvíľu prišiel Gessler a rozkázal Tellovi, aby dokázal svoje strelecké schopnosti a zostrelil jablko z hlavy svojho syna. Tell to po ťažkom vnútornom boji dokázal, no prichystal si ešte jeden šíp a tým chcel – v prípade, že sa mu to nepodarí, zastreliť Gesslera. Gessler sa to dozvie, dá ho spútať a odviezť na hrad Küssnacht. Cestou však Tell v búrke zoskočí z fojtovho člna, v horskom žľabe počká na Gesslera a zastrelí ho šípom. V krajine dôjde k protipanským vzburám, vzbúrenci zapaľujú panské hrady a nakoniec oslobodia svoju vlasť od tyranie.

Úklady a láska
Dcéra muzikanta Millera Lujza sa stýka s ministrovým synom Ferdinandom, čo je v tej dobe nemysliteľné. Celé okolie je proti ich vzťahu a patrične aj koná. Wurm ministrov poskok sa uchádza o ruku Lujzy a minister zasnúbi svojho syna s vychýrenou kurtizánou lady Milfordovou. Tá Ferdinanda síce miluje, ale on zásnuby zruší. Minister zúrivo navštívi Millerovcov a uráža Lujzu, načim jeho urazí Miller a minister ho dá zatknúť aj so ženou. Lujzu obráni Ferdinand. Wurm vymyslí ako nafingovať neveru Lujzy čím ich rozdelia. Lujza chce spáchať samovraždu, no Ferdinand ju predbehne, otrávi ju a napokon aj seba. V agónii obviňuje a udáva otca, následne mu odpúšťa a napokon ho aj s Wurmom zatknú.

Muzikus Miller
Táto meštiacka trúchlohra je skôr politická, ba demagogická dráma ako realistická. Politickou drámou je určite, lebo je tu vrhnuté ostré svetlo na zločinné vyčíňanie kniežacej tyranie. V dvorských kruhoch je dovolené všetko nie však v zmysle ušľachtilej slobody, ale drzosti, korupcie a pokrytectva. Medzi ľudom panuje najtupšie poňatie cnosti - dievčina, ktorá sa oddá mužovi, ktorý si ju podľa spoločenského poriadku nemôže vziať, je okamžite spoločnosťou zatratená.
V Nemecku, kde sa kresťansko-kreaturálna štýlová poloha udržala počas celého 17. st., nadobudol meštiacky realistický vývoj obzvlášť mocnú formu. Vznikli výtvory, ktoré boli zároveň sentimentálne, obmedzene meštiacke, realistické aj revolučné. Toto dielo sa snaží bezprostredne uchopiť praktickú prítomnosť a založiť zvláštny prípad na všeobecných pomeroch, dobová skutočnosť nie je zásadne uchopená, orientuje sa len na vlastnú skúsenosť politickej prítomnosti. Aktuálne prostredie a aktuálny priam revolučný politický záujem odlišujú toto Schillerove dielo od ostatných meštiackych drám.
Situácia Millera je poňatá tragicky, realisticky a historicky. Meštiacky realizmus a tragika tu výria všetky spoločensko-politické hlbiny doby. Zdá sa, že máme pred sebou prvý pokus nechať v jednotlivom osude rozoznieť súdobú skutočnosť.

Avšak aj tak cítime, že tomuto tragickému realizmu chýba niečo z autentickej a celistvej skutočnosti. Je to búrlivá, strhujúca, pôsobivá, ale pri bližšom pohľade predsa len zlá dráma. Chýba tu ľudskosť a prirodzenosť. Na vážny kus sú jeho zápletky a dej príliš vykalkulované a často nevierohodné. Nedostatočnosť tohto realizmu však kotví už v samotnom žánre meštiackej trúchlohry. Tento žáner bol viazaný na súkromné, domácke a sentimentálne rysy, a tie tónom a štýlovou polohou prekážali rozširovaniu spoločenského javiska a integrácii politických a sociálnych problémov.
Láska už nie je na najvyššom stupni rebríčka ako kedysi, teraz tam stojí neprirodzený stavovský poriadok.
Svet deja je zúfalo tesný, priestorovo aj mravne.
Ani vysoko postavené tragické osoby nemajú v sebe nič „francúzsky“ vznešené, či heroické, lebo základ postavený na milostnom príbehu bol príliš úzky a sentimentálne dojímavý štýl nebol primeraný stvárneniu autentickej skutočnosti.

Zdroje:

MIMESIS; Erich Auerbach -