Neusporiadanosť je však aj následkom rýchlosti, v ktorej Balzac pracoval a tá pramenila z jeho posadnutosti týmito sugestívnymi obrazmi (Balzacov atmosferický realizmus). Jeho vlastné prejavy v diele sú početné, lenže Balzac prítok svojich myšlienok a nápadov nevedel krotiť, ani kriticky na ne pozrieť a tak sú výsledné obrazy plné zmätku, protirečenia a nejasnosti.
Balzac polemizuje s bežným dejepisectvom a vyčíta mu, že doposiaľ zanedbávalo dejiny mravov, pričom si tento cieľ on vytýčil.
V jeho dielach sú použité biologické, historizujúce, klasicisticky moralizujúce motívy, často sú však nejasné a prehnané. Najradšej má biologické prirovnania (fyziologické, zoologické) v súvislosti so spoločenskými javmi, a toto biologicko-historické spojenie mu išlo celkom dobre a hodilo sa k jeho romanticko-dynamickému charakteru.
Avšak moralistické prvky pôsobia v jeho dielach ako cudzorodé telesá, sú síce duchaplné nie sú však hodné zovšeobecnenia. Balzacovou ctižiadosťou bolo byť klasickým moralistom to sa však nehodilo ani k jeho štýlu, ani k jeho temperamentu. Najlepšie formulácie nachádza uprostred rozprávania, kedy na moralizovanie vôbec nemyslí. V dobe francúzskeho klasicizmu a absolutizmu postoj k všednej skutočnosti vylučoval tragickosť a problematickosť a všednému životu zodpovedal nízky štýl. Vpád tragickej vážnosti do realizmu v romantizme bezpochyby súvisel s bojom za miešanie štýlov. Novosť celkového postoja a druhov námetov, pomaly vytvárali nový vážny štýl, ktorý by sa dal nazvať vznešeným.