Dejiny literatúry cez jednotlivé diela 7 - 18-19 st.

18. HOTEL DE LA MOLE

ČERVENÝ A ČIERNY

Stendhal (Henri Beyle) (1783 – 1842) fr. spisovateľ, esejista syn advokáta, v ranom veku stratil matku, vplýval na neho starý otec Voltairov stúpenec, postavil sa proti otcovi, kt. bol na strane aristokracie. Svoju nenávisť proti reakčnému prostrediu prenášal na celé mesto. Ako spisovateľ obdivoval veľkých spisovateľov, nevážil si však svojich rovesníkov. Z veľkých prozaikov 19. st. prevzal z predchádzajúceho literárneho dedičstva najviac, no bol však aj najodvážnejším novátorom, tým, že kliesnil cestu novým lit. smerom, najmä romantizmu. Sám predvídal, že slávny bude až po smrti. Diela: Červený a čierny, Lucien Leuwen, Racine a Shakespear.

Kartúza parmská
Dej sa odohráva v prvej polovici 19.storočia. Hlavný hrdina Fabrizzio del Dongo je mladý taliansky šľachtic. V sedemnástich rokoch zažíva poslednú etapu Napoleonovej vlády. Utečie do Francúzska a pridáva sa k napoleonskej armáde pred bitkou pri Waterloo. Po bitke sa vracia do Talianska, kde prežíva životné muky plné pretvárky a skrývania. Na radu vojvodkyne Sanseverinovej nastupuje Fabrizzio na cirkevnú dráhu. Nedokáže skrývať svoje charakterové rysy a nadšenie pre slobodu a keď Fabrizzio zabije v súboji svojho rivala, aféra sa zveličí, dostane sa do väzenia a čaká na rozsudok. Grófka opäť zasiahne a Fabrizzia napokon zbavia viny. Slobodný sa začne tajne sa stretávať s Cleliou Contiovou, dcérou guvernéra väznice, do ktorej sa zamiluje na život a na smrť. Keď však Celia i jeho milovaný syn zomrú, vzdá sa arcibiskupského úradu a utiahne sa do kartuziánskeho kláštora, kde o krátky čas zomiera.

Červený a čierny
Julien Sorel sa odmieta zmieriť zo svojou chudobou a nižším spoločenským postavením. Snaží sa preniknúť do vyššej spoločnosti a to za každú cenu, napriek tomu, že nenávidí šľachtu a panstvo. Julien je veľmi vzdelaný a v mestečku ma dobrú povesť. Pán de Rênal, si nemôže nechať ujsť príležitosť ho zamestnať ako vychovávateľa svojich detí. Po čase sa zamiluje do starostovej ženy – pani de Rênal. Tá jeho lásku opätuje. Do Juliena sa taktiež zamiluje služobná Elisa. Julien ju však odmieta. Pani de Rênal sa zmieta medzi láskou k milencovi a láskou k deťom. V okamihu, ako jej najmladší syn vážne ochorie sa domnieva, že je to trest za jej zakázanú lásku. Rozhodlne sa priznať manželovi, Julien sa od toho pani de Rênal snaží odhovoriť. Jeho kariéra a renomé by tým vážne utrpelo. Avšak aj napriek tomu, musí dom de Rênalovcov opustiť.

Odchádza do Paríža, kde sa zamestnáva ako sekretár u Markýza de la Mole. Markýz ma dve deti, scéru Matyldu a syna Norberta. Matylda sa zdá Julienovi nezaujímavá a obyčajná. S Norbertom si však rozumie, jazdia spolu na koni a trávia spolu nejaký čas. Lenže Julien prichádza na to, že Matylda by mu mohla byť užitočná pre jeho spoločenský postup. Julien si Matyldinu lásku získava chladnosťou a nevšímavosťou. Matylda sa mu vyzná, avšak neskôr nastupuje jej pýcha. Juliena v spoločnosti zosmiešňuje a zhadzuje pred zrakom jej ctiteľov. Julien sa začne chovať k Matylde bezcitne a chladne, dokonca dvorí pani de Fervaques. Teraz je bezradná zasa Matylda. Nakoniec sa však Julien vyzná Matylde zo svojej lásky, Matylda zistí, že je s Julienom tehotná a prizná sa otcovi. Ten je zhrozený a rozhnevaný zároveň. Nakoniec však dá Julienovi veľký obnos peňazí a titul husárskeho nadporučíka. Onedlho sa má konať svadba, avšak Markýz de la Mole si nechá napísať doporučenie od niekoho z Verriéres. To získava od pani de Rênal, ktorá na popud verriérskeho farára a pod vplyvom svojich citov napísala doporučenie veľmi nevhodné, a zo svadby schádza. Julienova kariéra sa rúca ako domček z karát. Na druhý deň Julien kupuje zbraň a odchádza do Verriéres. Počas omše postrelí pani de Rênal. V momente je zatknutý a odvedený do žalára. V domienke, že pani de Rênal je mŕtva sa k svojmu činu priznal a uznal svoju vinu. Uznáva, že za smrť by mal byť potrestaný smrťou. Od dozorcu sa Julien dozvedá, že pani de Rênal je este stále na žive. Pani de Rênal podpláca dozorcu aby ušetril Juliena a nemučil ho. Zanedlho je súd a Julien je uznaný vinným a je odsúdený na trest smrti. Pani de Rênal aj Matylda ho žiadajú aby sa proti rozsudku odvolal. Julien však odmieta a smrti sa vôbec nebojí. V osudný deň ho navštívi starý Sorel. Vo vzťahu medzi ním a otcom sa nič nezmenilo – obaja k sebe cítia nenávisť a navyše starý Sorel žiada peniaze, ktoré synovi dal. Julianova hlava bola sťatá gilotínou. Pani de Rênal, tri dni po Julienovej smrti zomiera žiaľom.

Hôtel de la Mole
Stendhal ako predstaviteľ realizmu dokázal verne zobraziť život ľudí vyššej spoločnosti. Vo svojich dielach sa sústredil na zachytenie ideálov mladých ľudí a ich citové problémy. Medzi jeho najvýznamnejšie Charaktery, postoje, vzťahy a jednanie postáv sú úzko späté s historickými okolnosťami doby.

Dobové, politické a sociálne podmienky sú tu presne a reálne vpojené do deja.
Tragicky podaná existencia človeka nízkeho postavenia je vyvodená z najkonkrétnejšej vtedajšej súčasnosti a mimo nej by ani žiadna vedľajšia postava nebola mysliteľná tak, ako je podaná. To prebudilo moderný tragický, historicky podložený realizmus.
Doba v ktorej žil bola premenlivá a rýchlo smerujúca vpred, Standhal si to uvedomoval, pretože to zažil na vlastnej koži a bál sa, že v jeho dielach v budúcnosti čitatelia pochopia len hrubé obrysy jeho rozprávania. Preto časová perspektíva v jeho dielach zasahuje aj do minulosti, aby bola odôvodnená daná prítomnosť a neraz sa u neho objavujú aj predpovede zmien v budúcnosti. Súdobými skutočnosťami sa zaoberá oveľa hlbšie ako jeho predchodcovia. Nie je však ešte ovplyvnený historizmom, ktorý v tej dobe práve do francúzska prenikol, zaoberá sa síce súdobými skutočnosťami, ale nepopisuje ich ani neanalizuje. Genetické pochopenie podstaty a funkcie šľachty je mu úplne cudzie, absolutizmus, náboženstvo, cirkev, stavovské privilégia nevidí inak ako spleť povier, podvodov a intríg, pohŕda všetkými spoločenskými triedami alebo ich kritizuje a nemá pochopenie pre vývoj. Jeho odpor k skutočnosti sa už blížil k romantizmu, no v jednotlivostiach je jeho zobrazovanie ešte stále v duchu klasicistickej moralistickej psychológie.
Používal v dielach stále hodnoty ako láska, hudba, vášeň, intrigy, hrdinstvo. V tej dobe bola vyzdvihnutá zdatnosť v povolaní, čo on zatracoval, takisto nízky ľud bol pre neho nehodný zachytenia. Človeka nebral ako spolutvorcu spoločnosti, ale ako bytosť, ktorá sa jej musí prispôsobiť, to je už tiež takmer romantický prístup. Stendhalov realizmus je bojom o sebauskutočnenie.
Tak isto ako romantici aj on bojoval proti štýlovým hraniciam medzi realistickým a tragickým.


OTEC GORIOT

Honoré de Balzac (1799-1850) francúzsky spisovateľ a zakladateľ kritickorealistického románu. Pochádzal zo skromnej rodiny. Otec zbohatol cez vojnu ako zásobovateľ. Vyštudoval právo v Paríži. V rokoch 1822-1828 písal „čierne“ romány, ktoré neskôr zavrhol. S úmyslom vydávať klasikov si kúpil tlačiareň. Toto podujatie sa skončilo bankrotom. Túžil preniknúť do aristokratickej spoločnosti, čoraz väčšmi sa zadlžoval a nakoniec si vysiľujúcou nočnou prácou podlomil zdravie. Niekoľko mesiacov pred smrťou sa oženil s poľskou šľachtičnou Evelinou Hanskou – Razewuskou. diela: Otec Goriot, Listy Cudzinke, Ľudská komédia, Ľalia v údolí, Stratené ilúzie, Šagrénová koža atď.

Stratené ilúzie
Dedinský básnik, Lucien Rubempré, v Paríži spoznáva rub umeleckej slávy - úspech umeleckého diela je závislý na záujmoch tých, ktorým umelec slúži, o talentoch rozhodujú nakladatelia, predajnosť vládne i v divadelnom svete. Hrdina je postavený pred rozhodnutím. Buď žiť čestne, ale chudobne, alebo sa zapredať a dosiahnuť úspech. Lucien sa dáva na cestu žurnalistu, má úspechy, ale nakoniec padá do pasce, ktorú mu pripravili nepriatelia. Lucienovým protikladom je vynálezca David Séchard. Na rozdiel od zženštilého Luciena je Séchard rozvážny a morálne pevný. Verí, že svojou prácou dosiahne významného postavenia. Jeho vynález však využije zámožný podnikateľ a Séchard je nakoniec rád, keď si zachráni holý život.

Otec Goriot
Goriot je zámožný mešťan, býva v komfortne zariadenej izbe. V penzióne pani Vauguerovej ho všetci majú radi a má veľa peňazí. Okolo jeho osoby sú pochybností. Nik nevie, či ide o kráľa, lakomca či sukničkára. Neskôr sa stáva z otca Goriota najchudobnejší obyvateľ penziónu. Zámožného Goriota priviedli na mizinu jeho dve dcéry, ktoré miloval nezdravou vášňou. Jednu vydal za šľachtica, druhú za korzára, ale v žiadnom z týchto manželstiev nešlo o úprimné city, preto sa v oboch prípadoch končia neverou. Goriotovi ani na um nezíde, aby svoje dcéry karhal za ich konanie. Všetku vinu zvaľuje na zaťov. Jeho chorobná vášeň k dcéram spôsobí, že je nevšímavý ku všetkému. Nezáleží mu na tom, že nemá pohodlnú posteľ, izbu, že predal dôchodok aj zlato, že býva v manzardke a chodí zle oblečený. Goriot trpí pre nešťastie svojich dcér, pre svoju neschopnosť urobiť ich šťastnými. Najväčšmi však trpí pre nevšímavosť a egoizmus. Opustený a sklamaný na smrteľnej posteli spoznáva, že namiesto lásky a nehy vlastných detí zostáva iba samota, opustenosť a krutý srdca bôľ. Najsmutnejší je koniec. Dcéry neprídu ani na otcov pohreb. Pošlú len svoje koče s pohoničmi.

Hôtel de la Mole
Balzac pochopil zobrazenie súdobého života ako svoje poslanie a vedľa Stendhala ho môžeme považovať za tvorcu moderného realizmu. Vyskytuje sa u neho nový prvok - jednota prostredia - ktorý má korene v romantizme. Tkvie v tom, že z materiálnych prvkov okolia na vás zároveň dýcha aj jeho atmosféra, tak isto sú do neho vsadené postavy a rovnako opísané, čo pomocou zmyslových prostriedkov vytvára akúsi démonicko-organickú predstavu jednoty určitého životného priestoru. Balzac však neviedol hranice medzi fyzickým znakom a morálnym výrazom, čím sa u neho telesné, morálne a historické prvky miesia úplne ľubovolne. Súlad je teda všetko, čo sa zmixuje, no nesmie to byť náhodné.

Neusporiadanosť je však aj následkom rýchlosti, v ktorej Balzac pracoval a tá pramenila z jeho posadnutosti týmito sugestívnymi obrazmi (Balzacov atmosferický realizmus). Jeho vlastné prejavy v diele sú početné, lenže Balzac prítok svojich myšlienok a nápadov nevedel krotiť, ani kriticky na ne pozrieť a tak sú výsledné obrazy plné zmätku, protirečenia a nejasnosti.
Balzac polemizuje s bežným dejepisectvom a vyčíta mu, že doposiaľ zanedbávalo dejiny mravov, pričom si tento cieľ on vytýčil.
V jeho dielach sú použité biologické, historizujúce, klasicisticky moralizujúce motívy, často sú však nejasné a prehnané. Najradšej má biologické prirovnania (fyziologické, zoologické) v súvislosti so spoločenskými javmi, a toto biologicko-historické spojenie mu išlo celkom dobre a hodilo sa k jeho romanticko-dynamickému charakteru.
Avšak moralistické prvky pôsobia v jeho dielach ako cudzorodé telesá, sú síce duchaplné nie sú však hodné zovšeobecnenia. Balzacovou ctižiadosťou bolo byť klasickým moralistom to sa však nehodilo ani k jeho štýlu, ani k jeho temperamentu. Najlepšie formulácie nachádza uprostred rozprávania, kedy na moralizovanie vôbec nemyslí. V dobe francúzskeho klasicizmu a absolutizmu postoj k všednej skutočnosti vylučoval tragickosť a problematickosť a všednému životu zodpovedal nízky štýl. Vpád tragickej vážnosti do realizmu v romantizme bezpochyby súvisel s bojom za miešanie štýlov. Novosť celkového postoja a druhov námetov, pomaly vytvárali nový vážny štýl, ktorý by sa dal nazvať vznešeným.

Zdroje:

MIMESIS; Erich Auerbach -