Dejiny literatúry cez jednotlivé diela 8 - 19-20 st.
19. GERMINIA LACERTEUXOVÁ
Emile Zola (1840 – 1902) francúzsky prozaik, Keď má 7. rokov jeho otec umiera. Maturitu nespraví ani na druhý raz a nakoniec žije v malé manzardke životom hladujúceho bohéma, s hlavu plnou literárnych plánov a zásuviek plných nevydaných veršov. zamestná sa v Hachettovom nakladateľstve. Po 4 rokoch odchádza a pokúša sa realizovať svoj dávny plán – živiť sa literatúrou. Diela: Tereza Raquinová, Zabijak, Germinal, Nana atď. Tereza Raquinová
Pani Raquinová mala syna Kamila, ktorý bol od malička veľmi chorľavý. Matka sa o neho s láskou starala, z neho sa však stal sebec. Žila s nimi ešte jej neter Tereza, ktorú jej zveril do opatery jej brat. Tereza aj keď bola zdravá a silná, musela jesť všetky lieky ako jej bratranec. Stala sa znej meravá a zamĺkla žena. Keď dospela, teta ju vydala za Kamila a presťahovali sa do Paríža. Tam si Kamil našiel prácu úradníka. Raz priviedol Kamil starého priateľa Laurenta. Všetkých si hneď získal, s Terezou sa hneď priťahovali a onedlho sa z nich stali milenci. Keď sa už nemali ako stretávať, dospeli k tomu, že sa musia zbaviť Kamila. Keď sa člnkovali prišla tá správna chvíľa. Laurent uprostred rieky chytil Kamila a hodil ho do vody. Ten mu odhryzol kúsok mäsa z krku. Tereza bola v šoku. Prestali sa stretávať, aby to nebolo nápadné. Pani Raquinová bola zničená. Mala útechu len v neteri a Laurentovi, ktorého mala rada ako vlastného. Milenci, už pridlho odlúčený začali nenápadne plánovať svadbu. Tereza sa robila, že je chorá a tak usúdili, že potrebuje muža a kto môže byť lepší ako Laurent. Po svadbe sa im začal hrozný život. Ich vášeň pomaly vyprchala. O nejaký čas pani Raquinová ochrnula. Obetavo sa o ňu starali a ona bola šťastná. Preriekli sa pred ňou o zločine. Prežila strašný šok a usvedčila vrahov. Potom sa manželia začali často hádať a to sa vždy končilo bitkou. Tereza sa začala ľútostne kajať a tým provokovala Laurenta. Potom začali obaja žiť nemravným životom, no dlho nevydržali. Báli sa, že jeden druhého pôjde udať, a tak si povedali, že jeden z nich musí zmiznúť. Laurent prichystal jed a Tereza dala naostriť kuchynský nôž. Keď sa chystali k vražde a videli navzájom svoje úmysly, objali sa a obaja sa napili jedu. Mŕtvoly padli pred pani Raquinovú a ona sa 12 hodín kochala pohľadom na nich. Kamil bol pomstený.
Zabijak
Román sa odohráva v Paríži a ústrednou postavou tu je mladá práčka, ktorá bola v mladosti podvedená, opustená a zanechaná s deťmi napospas krutej realite.
Bola však silná a deti uživila. Neskôr sa vydala za Coupeua, ktorý veľa nezarobil, ale bol na ňu a deti dobrý a nevysedával v krčme. Gervaise sa narodila dcérka Nana a začala pomaly šetriť na svoj sen, totiž vlastnú prádelňu. Manželova nehoda, ktorá mu na niekoľko mesiacov znemožnila zarábať však spôsobila že zlenivel a začal chodiť do krčmy prepíjať Gervaisine peniaze. Ta si na svoj podnik požičala peniaze a začala prosperovať. Ranou však bol návrat jej bývalého druha a otca svojich detí. Lantier využil opitého Coupeua, a kým sa Gervaisa nazdala, bol nasťahovaný u nich v byte. Coupeu stále viac pil a Gevaisa ho začala podvádzať s Lantierem. Veľký psychický a fyzický nátlak negatívne zamiešal Gervaisin život. Obchod jej zbankrotoval, svojho muža niekedy nevidela aj niekoľko dní, Nana sa začala túlať, sama pribrala a Lantier si ju nevšímal tak ako predtým. To ju priviedlo k alkoholu a ďalšími dvoma klincami do rakvy bol odchod Nany z domu a hospitalizácia Coupeua, kde nakoniec zomrie. Gervaisa bola tak zúfalá, že poprosila o smrť miestneho hrobára. Nakoniec bez najmenšej dôstojnosti umrela v diere po žobrákovi, ktorého vždy ľutovala a myslela si, že ona nikdy takto nedopadne. Germinia Lacerteauxová
Ocitli sme sa v dobe všeobecného hlasovacieho práva, demokracie a liberalizmu, je teda neoprávnené vylučovať nižšie vrstvy obyvateľstva a ľud z literárneho spracovania. Neexistuje žiadny druh nešťastia, ktorý by bol príliš nízky pre literárne zobrazenie.
V takomto smere považovali román za najvhodnejšiu formu takéhoto zobrazenia a pravý realistický román sa stal nástupcom klasickej tragédie.
U prvých veľkých realistov (Balzac, Stendhal, Flaubert) ešte nevystupujú nižšie vrstvy ľudu ani ľud ako taký. Postup k realistickému miešaniu štýlov sa však nemohol zastaviť pred štvrtým stavom. Nasledoval politický a spoločenský vývoj a realizmus musel obsiahnuť celú skutočnosť súdobej kultúry. Nečakaným spôsobom sa začína zobrazovať škaredé, odpudzujúce, chorobné, dráždivé a patologické. Vzniká ideál literárneho umenia, ktoré žiadnym spôsobom nezasahuje do praktického dobového diania. Vyhýba sa akejkoľvek tendencii, ktorá by sa morálne, politicky alebo akokoľvek prakticky dotýkala ľudského života a jedinú svoju úlohu vidí v plnení príkazu štýlu.
Zolove diela vyvolali odpor a zdesenie, no u menšiny taktiež obdiv. Jeho odporcovia protestovali proti štýlu, ktorý použil aj na zobrazenie najdrsnejších a najnemravnejších scén.
Totiž Zola nevydával svoje umenie za umenie nízkeho štýlu, tobôž nie za komické. Každá veta nasvedčovala tomu, že to všetko myslí vážne a morálne, a že podáva pravdivý obraz súdobej spoločnosti.
Slohové umenie sa celkom vzdalo tradičnej snahy pôsobiť príjemne, teraz slúžia neútešnej, deprimujúcej a beznádejnej pravde. U jeho predchodcov (bratia Goncourtovci) išlo o zmyslový pôvab škaredého, Zola však vycítil a využil zmyslovú sugestívnosť škaredého, aj keď niekedy upadol k preháňaniu a brutálnemu zjednodušovaniu, no to len v tom smere na ktorom mu záležalo a jeho záľubu v škaredom vedel použiť tým najplodnejším spôsobom. Zola vzal miešanie štýlu vážne, prekročil estetický realizmus predchádzajúcej generácie a vytváral svoje dielo z veľkých problémov doby, je to bezpochyby veľká tragika.
Chcel obsiahnuť všetok život svojej doby, tak ako Balzac, lenže metodickejšie, presnejšie. Zola vedel ako títo ľudia mysleli a hovorili. Parížsky ľud, sedliakov, divadlo, obchodné domy, burzy atď. vo všetkých týchto oblastiach bol odborníkom, všade prenikol do sociálnej štruktúry a techniky. Nikto sa nerovnal jeho pracovitosti, suverénnej znalosti života svojej doby, ani jeho odvahe.
Nechali sa ním inšpirovať aj naturalisti.
20. HNEDÁ PANČUCHA
K MAJÁKU
Virginia Woolfová (1882 – 1941) anglická spisovateľka a esejistka. Bola dcérov literárneho kritika a od roku 1905 uverejňovala eseje v časopisoch. Je hlavnou predstaviteľkou expresionizmu a subjektivizmu v literatúre. Diela: Cestou von, Noc a deň, Jakubova izba, K majáku, Dom v ktorom straší, Spisovateľkin denník, atď.
Orlando
Orlando, 16ročný syn vysokopostaveného šľachtica, rád trávi čas na potulkách po rodnom panstve, Je vášnivým snílkom. Spočiatku často vyhľadáva spoločnosť prostých ľudí, postupom času sa vracia opäť ku dvoru. Stal sa z neho veliký milovník, trikrát sa dokonca zasnubuje, vtedy píše svoje prvé verše a tragédie. Keď Temža zamrzla, kráľ usporiadal veľké slávnosti ako každý rok. Na jednej z nich Orlando dvorí mladé ruské šlachtičnej Saši, uvidí ju však ako sa objíma s ruským námorníkom a prepadá zúfalstvu. Orlando navrhuje, aby spolu ušli. Saša zradí Orlandovu lásku, nedorazí na schôdzku a tým mu zlomí srdce. V podivnom tranze prespí celých 6 dní a vstane na počiatku 18. st. Tu píše milostnú poéziu, rozpráva sa s Nickom Greenom, prežíva románik s lady Henriettou, ktorú však opustí. Odchádza na Východ. Opäť upadá do týždenného tranzu prebúdza sa, ale v zrkadle zbadá ženskú postavu. S cigáňmi sa túla po Turecku, ale nezapadne medzi nich.
Vracia sa späť do Anglicka a uvedomuje si ženské nevýhody - diskriminácia, zákaz vzdelávania, druhoradé postavenie, ale také mocnú silu ženské príťažlivosti na vplyvných mužov. Orlanda príchádza o panstvo, pretože ju prehlásili za mŕtvu. Arcivévoda Harry vyzná Orlande lásku a požiada ju o ruku, odmieta, pretože sa túži oddať prírode.
Prichádza odporné 20. st., Orlandin prameň inšpirácie zvoľna vysychá. Chce sa vydať, dovtedy sa prezliekala za muža, či ženu, ako jej to vyhovovalo. Rozbehne sa lesom a vyvrtne si členok, pribehne ku nej neznámy jazdec a spolu spoznávajú, že majú spoločnú minulosť. Jazdec bol tiež ženou. Vezmú sa a Orlanda dopíše zbierku Dub. Všetko okolo nej je spojené s dávnou minulosťou, na kohokoľvek niekoho jej pripomína.
Hnedá pančucha
Spisovateľ – rozprávač objektívnych skutočností - ustupuje do pozadia. Dej je opisovaný objektívne avšak spisovateľ už nie je vševediaci, čo sa postáv týka. Akoby hľadal, pochyboval, pýtal sa, akoby mu nebola pravda o nich známejšia ako čitateľovi. Týmto sa podstatne líši od spisovateľov, ktorý nám s bezpečnou znalosťou oznamovali, čo ich postavy cítia, robia, čo si myslia a presne sa vyznali v ich charaktere. Množstvo subjektov ukazuje, že tu predsa ide o zámer skúmať objektívnu skutočnosť a priblížiť sa jej cez mnoho subjektívnych dojmov, získaných od rôznych osôb.
Iná štýlová zvláštnosť je manipulácia s časom. Niektoré udalosti vyžadujú omnoho viac času na vyrozprávanie, koľko by zabrala udalosť sama. To súvisí s tým, že vonkajšia štruktúra deja ustupuje do pozadia (konanie) a dôležitejšími sa stávajú vnútorné pochody, ktoré sa reálnym časom okliesniť nedajú.
Špecifickosťou tejto doby je, že vynárania týchto „vnútorných pohnutí“ je vsunuté do bezvýznamnej dejovej situácie a dokonca vyvolané vecami, ktoré toho nie sú hodné.
Veľké premeny, vonkajšie dejové zvraty, či katastrofy sa tu nevyskytujú a zmienka o nich je len zbežná.
Zachytávajú z hľadiska vonkajšieho osudu bezvýznamné udalosti. Tento smer dôveruje tomu, že v týchto zo životného behu ľubovoľne vybratých veciach je obsiahnutá celistvosť osudu. Sú to úseky, momenty, minúty, dni a často sa navzájom nepreväzujú.
Toto ponímanie sa dá zrovnať s metódou niektorých moderných spisovateľov, ktorí usudzujú, že z interpretácie niekoľkých miest diela sa dajú vyčítať podstatnejšie veci o autorovi a dobe ako zo systematicky a chronologicky nahromadeného materiálu.
Zdroje:
MIMESIS; Erich Auerbach -
|