Pretože v súčasnom období nie je známa žiadna väčšia migračná vlna z Nemecka či z Poľska, je tu istý predpoklad, že sa už takmer asimilovali, a že svoj rodný jazyk používajú iba v úzkom rodinnom styku.
Situácia českej menšiny a jej jazyka vo vzťahu k slovenčine je diametrálne odlišná. Slovenčina a čeština sú dva príbuzné a veľmi blízke slovanské jazyky. Táto skutočnosť vzmedzuje osobitý vzťah medzi slovenským a českým jazykom. V tomto prípade sa jedná o semikomunikáciu, teda viac-menej úplnú komunikáciu, keďže užívatelia obidvoch jazykov sú schopní používať ten ďaľší jazyk pasívne.
Vzťah medzi slovenskou a českou menšinou na Slovensku v súčasnosti nie je vyhrotený. České etnikum má totiž veľký prístup k tlači písanej po česky, ku českým knihám, je dostupné aj rozhlasové a televízne vysielanie zo susednej Českej republiky.
Súčasná etnolingvistická situácia už v nedávnej minulosti naznačila potrebu primeranej jazykovej politiky. 25. októbra 1990 prijala Slovenská národná rada zákon o úradnom jazyku v Slovenskej republike. Úradným jazykom bol ustanovený slovenský jazyk, ktorý bol zároveň určujúcim jazykom komunikácie v štátnych orgánoch a samospráve. Zemepisné názvy na Slovensku sa tiež označovali v úradnom jazyku. Je však veľmi doležité pripomenúť, že tento zákon bol tolerantný k jazykom iných menšín žijúcich v Slovenskej republike. Dovoľoval používanie aj českého jazyka v úradnom styku a príslušníci národnostných menšín tvoriaci v meste alebo obci najmenej 20% obyvateľstva mohli tiež používať svoj jazyk v úradnom styku.
Po rozdelení ČSFR na dva samostatné štáty prišla slovenská vláda s novým návrhom jazykového zákona. 15. novembra 1995 prijala Národná rada Slovenskej republiky zákon o štátnom jazyku Slovenskej republiky, ktorý §12 zrušil doterajší zákon o úradnom jazyku z roku 1990. Zákon ustanovil slovenský jazyk štátnym jazykom, ktorý musí byť dosledne používaný v úradnom styku (v štátnych orgánoch a samospráve, vo verejnoprávnych orgánoch, v bezpečnostných zboroch, na súdnych konaniach). Celá agenda v štátnej správe, v školstve, v zdravotníctve, v armáde musí byť vedená v štátnom jazyku.
Dosť ťažko je však pochopiteľný §2 o ochrane štátne jazyka, ktorý ustanovuje, že ,,štát sa stará o vedecký výskum štátneho jazyka, .. kodifikovanú podobu štátneho jazyka vyhlasuje Ministerstvo kultúry SR (!) .. a akýkoľvek zásah do kodifikovanej podoby štátneho v rozpore s jeho zákonitosťami je neprípustný´´. Pritom zákon vobec nestanovuje ,,zákonitosti´´ štátneho jazyka, takže jazykovedci nemožu tušiť, či svojou činnosťou vstupujú do rozporu so zákonom alebo nie. Vyzerá to tak, že celý paragraf je namierený proti slobode výskumu.
Príkladne obmedzujúci je aj §9 a §10.