Súčasná jazyková situácia na Slovensku

marec, 1998
Účelom tejto eseje je stručne zmapovať súčasnú etnolingvistickú situáciu v Slovenskej republike a zhodnotiť prípadné zmeny, ktoré mohli nastať po prijatí jazykového zákona. V prvej časti tejto práce sa budem zaoberať jednotlivými etnikami, ktoré na Slovensku žijú a vzťahom ich jazyka oproti slovenčine. V druhej časti sa zameriam na situáciu, ktorá nastala po prijatí zákona o štátnom jazyku.
V súčasnej dobe žije na Slovensku niekoľko etnických skupín. Veľmi početné etnikum, žijúce prevažne na južnom Slovensku, je maďarská menšina, pri poslednom cenze počítajúca okolo 600 000 občanov, čo tvorí 10% z celkového počtu obyvateľstva. Na druhom mieste vystupuje rómske etnikum s 82 000 občanmi (1,6%). Nasledujú Rusíni a Ukrajinci s 17 000, respektíve 14 000 obyvateľmi, tvoriac už relatívne malú skupinu - 0,33%, respektíve 0,2%. 5 600 občanov nemeckej národnosti a 5 400 občanov českej národnosti tvorí zhodne po 0,1% z celkového počtu obyvateľov, v oboch prípadoch. Najmenšou zaznamenanou menšinou sú Poliaci s 3 000, zasahujúc len 0,06% do celkového pomeru v počte obyvateľov. Najpočetnejšie etnikum tvoria občania slovenskej národnosti, teda najčastejší užívatelia slovenského jazyka, ktorých je 4 200 000 a pri pomere s celkovým počtom obyvateľstva v Slovenskej republike (= 5 400 000) tvoria primeraných 85%.
Medzi samosegregačný typ menšín, ktorý sa najčastejšie prejavuje dorazným vyzdvihovaním svojej etnickej príslušnosti, udržiavaním svojich zvykov a tradícií a silnou jazykovou izolovanosťou, patrí maďarská menšina. Je to dané predovšetkým typologickou (druhovou) a genealogickou (vývinovou) odlišnosťou jazyka slovenského a maďarského, kde slovenčina je jazyk flektívny a maďarčina jazyk aglutinačný. Z tohto dovodu dochádza k veľmi malému ovplyvňovaniu oboch jazykov, väčšinou len však u bilingválnych užívateľov obidvoch jazykov. I keď v súčasnosti existuje istý počet výrazov, síce dosť nízky, dokazujúci vzájomný vplyv vyplývajúci za stáročného spolužitia Maďarov a Slovákov v Uhorskej ríši. Preto je možné nájsť maďarské prvky v slovenčine a naopak.
Zo všetkých menšín na Slovensku však práve maďarská, napriek svojej uzavrenosti, má relatívne širokú reprezentáciu v spoločenskej, kultúrnej a politickej sfére. Maďarskí spoluobčania možu navštevovať školy s maďarským vyučovacím jazykom, vydávať časopisy a noviny v maďarčine.

Naviac v Národnej rade SR posobia predstavitelia troch maďarských politických strán, čo sa doteraz nepodarilo reprezentantom žiadnej inej menšiny na Slovensku.
Situácia druhej najpočetnejšej menšiny, Rómov, je dosť odlišná. Rómsky jazyk dodnes nemá stabilizovanú a kodifikovanú jazykovú normu. Existuje len ako dialekt, ktorý aktívne používa približne 80% Rómov. Nakoľko má rómska menšina výrazne odlišné kultúrne zvyklosti a tradície vychádzajúce z ich nomádskeho sposobu života, jej príslušníci doteraz necítili veľkú potrebu vlastnej kultúrnej či politickej sebarealizácie. Len málo Rómov má vysokoškolské vzdelanie, takže je málo skutočných osobností bojujúcich za povzdvihnutie tohto etnika. Preto neexistujú školy s rómskym vyučovacím jazykom, ojedinelá výnimka je katedra rómčiny na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Je nutné podotknúť, že napriek slabému vzdelanostnému zázemiu existujú výrazne kultúrne sa profilujúci Rómovia, napríklad posobiaci v košickom divadelnom súbore Romathan alebo pripravujúci televízny program Romale.
Občania rusínskej národnosti (niekedy nazývaní aj Rusnáci či Karpatskí Rusi) boli až do roku 1989 násilne ukrajinizovaní. V roku 1952 boli vyhláškou vlády vyhlásení za Ukrajincov a postupom času sa ich časť prihlásila k rímskokatolíckemu náboženstvu, a tak sami dali popud k ich spájaniu so slovenským národom. Avšak po ,,nežnej revolúcii´´ sa už sami diferencovali ako samostatná národnosť a dokonca v roku 1995 kodifikovali rusínčinu ako svoj spisovný jazyk. V súčasnosti sa však na Slovensku nevyskytujú žiadne rusínske školy a podobne ako v prípade rómskej menšiny existuje len jedna katedra rusínčiny, kde vyučujú rusínski lektori, a to na Prešovskej univerzite. Toto etnikum vydáva len jedny noviny vo svojom jazyku.
Ukrajinská menšina má najvýraznejšie zastúpenie na východnom Slovensku, kde existujú aj školy s triedami, v ktorých sa vyučuje po ukrajinsky. Ukrajinština ako jeden zo slovanských jazykov s veľmi početnou užívateľskou základňou sa pochopiteľne presadila aj na slovenských vysokých školách, napríklad na Prešovskej univerzite či na Univerzite Komenského v Bratislave.
Situácia nemeckej a poľskej menšiny je si dosť podobná. Obidve národnosti nemajú vlastné školy s nemeckým, respektíve poľským vyučovacím jazykom, čo je dané predovšetkým veľmi nízkym zastúpením obidvoch národností v slovenskej spoločnosti. Užívatelia oboch jazykov sú obyčajne už niekoľká generácia v poradí, keďže ich predkovia sa usadili na Slovensku v minulosti.

Pretože v súčasnom období nie je známa žiadna väčšia migračná vlna z Nemecka či z Poľska, je tu istý predpoklad, že sa už takmer asimilovali, a že svoj rodný jazyk používajú iba v úzkom rodinnom styku.
Situácia českej menšiny a jej jazyka vo vzťahu k slovenčine je diametrálne odlišná. Slovenčina a čeština sú dva príbuzné a veľmi blízke slovanské jazyky. Táto skutočnosť vzmedzuje osobitý vzťah medzi slovenským a českým jazykom. V tomto prípade sa jedná o semikomunikáciu, teda viac-menej úplnú komunikáciu, keďže užívatelia obidvoch jazykov sú schopní používať ten ďaľší jazyk pasívne.
Vzťah medzi slovenskou a českou menšinou na Slovensku v súčasnosti nie je vyhrotený. České etnikum má totiž veľký prístup k tlači písanej po česky, ku českým knihám, je dostupné aj rozhlasové a televízne vysielanie zo susednej Českej republiky.
Súčasná etnolingvistická situácia už v nedávnej minulosti naznačila potrebu primeranej jazykovej politiky. 25. októbra 1990 prijala Slovenská národná rada zákon o úradnom jazyku v Slovenskej republike. Úradným jazykom bol ustanovený slovenský jazyk, ktorý bol zároveň určujúcim jazykom komunikácie v štátnych orgánoch a samospráve. Zemepisné názvy na Slovensku sa tiež označovali v úradnom jazyku. Je však veľmi doležité pripomenúť, že tento zákon bol tolerantný k jazykom iných menšín žijúcich v Slovenskej republike. Dovoľoval používanie aj českého jazyka v úradnom styku a príslušníci národnostných menšín tvoriaci v meste alebo obci najmenej 20% obyvateľstva mohli tiež používať svoj jazyk v úradnom styku.
Po rozdelení ČSFR na dva samostatné štáty prišla slovenská vláda s novým návrhom jazykového zákona. 15. novembra 1995 prijala Národná rada Slovenskej republiky zákon o štátnom jazyku Slovenskej republiky, ktorý §12 zrušil doterajší zákon o úradnom jazyku z roku 1990. Zákon ustanovil slovenský jazyk štátnym jazykom, ktorý musí byť dosledne používaný v úradnom styku (v štátnych orgánoch a samospráve, vo verejnoprávnych orgánoch, v bezpečnostných zboroch, na súdnych konaniach). Celá agenda v štátnej správe, v školstve, v zdravotníctve, v armáde musí byť vedená v štátnom jazyku.
Dosť ťažko je však pochopiteľný §2 o ochrane štátne jazyka, ktorý ustanovuje, že ,,štát sa stará o vedecký výskum štátneho jazyka, .. kodifikovanú podobu štátneho jazyka vyhlasuje Ministerstvo kultúry SR (!) .. a akýkoľvek zásah do kodifikovanej podoby štátneho v rozpore s jeho zákonitosťami je neprípustný´´. Pritom zákon vobec nestanovuje ,,zákonitosti´´ štátneho jazyka, takže jazykovedci nemožu tušiť, či svojou činnosťou vstupujú do rozporu so zákonom alebo nie. Vyzerá to tak, že celý paragraf je namierený proti slobode výskumu.
Príkladne obmedzujúci je aj §9 a §10.

Paragraf č.9 ustanuvuje Ministerstvo kultúry SR zodpovedné za dohľad nad ,,dodržiavaním povinností vyplývajúcich z tohto zákona´´(!). Paragraf č.10 zase upravuje sankcie voči tým, ktorí sa dopustia priestupku oproti zneniu toh.