JESENSKÝ, Janko (pseud.: Janko Martinský, J. S. Enský, Lenský,
Baltazár, Nechtík, Panpero, Pauper, Pikulík, Stokráskin, Tenistý,
Tudhatod, Záhorák) - spisovateľ, právnik, národný umelec (30. 12.
1874 Martin - 27. 12. 1945 Bratislava, poch. v Martine). Otec Ján
J.-Gašparé, matka Adela, rod. Ballová ( 1842-1930), bratia Fedor
( 1877-1958) a Vladimír Milan Gustáv. Manželka Anna, rod. Bottová.

Ľud., od 1884 meštiansku školu vychodil v Martine, 1885-86 študoval na
gymnáziu v Banskej Bystrici, 1887-88 v Rimavskej Sobote, 1889-93 v
Kežmarku, od 1893 na Právnickej akadémii v Prešove, od 1896 na
univerzite v Cluji, 1901 JUDr., 1905 zložil advokátsku skúšku.

R. 1900 advokátsky koncipient u Ľudovíta Bazovského v Lučenci,
potom v Bytči, 1902 v Liptovskom Mikuláši, 1903 u Matúša Dulu
v Martine a 1904 u Rudolfa Markoviča v Novom Meste nad Váhom,
od 1906 samostatný advokát v Bánovciach nad Bebravou. Od apríla
1919 gemersko-malohontský župan v Rimavskej Sobote, od 1923
nitriansky župan, od 1928 vládny radca Krajinského úradu, 1931-38
krajinský viceprezident v Bratislave.

Literárne tvoril už počas štúdií v Kežmarku (54 básní a 5 próz), prvotiny
publikoval v rkp. časopise Lúč. Počas štúdií v Prešove napísal okolo 120
básní a veselohry Bozky súboja alebo Poručík a Medicína účinkuje (v rkp).
Táto lyrická tvorba je intímnym záznamom o jeho citových (cyklus City) i
myšlienkových krízach v procese rudského i spoločenského
sebauvedomovania a básnického zrenia.

Básnický debut Verše (v 4 cykloch: Piesne, Pohľadnice, Verše sentimentálne,
Bez nadpisu) odzrkadľuje zápas o umeleckú podobu vlastnej poézie, prináša
bohatosť citových zážitkov aj príznačný protitradičný postoj narúšajúci
hodnotový systém dobovej burž. spoločnosti. Do lyrického subjektu sa
premieta rozpor medzi láskou k Oľge Kraftovej a existenčnými možnosťami,
čo sa odzrkadlilo v najrozsiahlejšej reflexívnej básni Rozpomienky, zárodku
neskoršej básne Náš hrdina. V poslednom cykle vyjadruje nár. problematiku
(Pieseň poddaných, Prichádza, Po odsúdení, Reflexie, Kam?) i nostalgiu
za rodným krajom (V Pešti). V expresívne vyhrotených veršoch vyslovil
bezútešnosť nad položením vlastného národa i myšlienku nepoddajnosti,
utajeného vzdoru. V druhej zbierke Verše prevažujú reflexívne a meditatívne
básne s motívom rozčarovania z vnútorného vývoja básnika i zo spoločenskej
situácie. Prehlbuje v nich kritiku slov. nár. society (Života chmúrneho), jej
predstaviteľov (báseň "Em.