Za začiatok rímskej literatúry môžeme považovať rok 240 p.n.l, kedy Livius Andronikus usporiadal prvé dramatické predstavenie na oslavách, ktoré sa v Ríme usporiadali na počesť boha Jupitera. Tento rok nemôžeme považovať za začiatok originálnej rímskej literatúry, keďže spočiatku iba preberala diela gréckych autorov a prekladala ich do latinčiny. Samostatný rozvoj rímskej literatúry začal až o niekoľko desaťročí neskôr. Rímska literatúra sa vyvíjala postupne. Celkovo by sme mohli dejiny rímskej literatúry rozdeliť na tri časti: Archaické obdobie (240-81 p.n.l), v tomto období sa najviac vyvinula rímska dráma, potom prišiel na rad prudký rozvoj rímskej prózy tzv. Zlaté obdobie rímskej prózy (81-31 p.n.l.). Ako posledná sa rozvíjala rímska poézia, ktorá dosiahla svoj vrchol za vlády Augusta (31 p.n.l – 14 n.l.). Obdobie vlády Augusta, prvého rímskeho cisára sa zvykne nazývať aj zlatým vekom rímskej poézie. Pre rozvoj literatúry neboli v Ríme vždy priaznivé podmienky. Venovať sa literárnej činnosti, inej ako bolo spisovanie historických udalostí, ktorej sa väčšinou venovali senátori, nebolo hodné rímskeho občana. Rimania nemali dve storočia od vzniku rímskeho dramatického umenia postavené ani vlastné divadlo. Prvé divadlo dal postaviť až v roku 55 p.n.l. Gnaeus Pompeius. Rimania vnímali drámu i divadlo iba ako súčasť osláv a triumfov. Veľké uznanie si vydobyla próza. I keď jej význam dáva vyniknúť prevažne pri odborných témach, mala veľký význam pri formovaní rímskeho rečníctva. Prozaická činnosť však bola vždy druhoradá popri štátnickej, ktorú si Rimania nadovšetko ctili. „Záľube vo filozofii môžeme dopriavať iba toľko času a usilovnosti, koľko zostane pri povinnosti a práce verejnej“ (¹)

Ako sme už spomenuli vrcholný rozkvet rímskeho básnictva nastal za vlády Augusta. Vznikla tzv. Mladorímska škola, ktorá najväčší dôraz kládla na formu básne. Jej rozvoj podporovali rôzne hospodárske, ale aj politické okolnosti. Sám Augustus bol veľkým podporovateľom umenia. „Mal umelecké vzdelanie i umelecký cit a ako politik správne chápal vplyv umenia a umelcov.“ (²) V niektorých prípadoch využil umenie ako nástroj, podporujúci jeho politiku. Ľudia uznávajúci veľkých umelcov ako boli Horatius, Vergilius, Tibbulus a Ovidius uznávali aj cisára, ktorý podporoval ich umeleckú činnosť. Sám Augustus sa pokúšal napísať tragédiu Aiax, o hrdinovi trójskej vojny.