Rímska literatúra za Augusta

Za začiatok rímskej literatúry môžeme považovať rok 240 p.n.l, kedy Livius Andronikus usporiadal prvé dramatické predstavenie na oslavách, ktoré sa v Ríme usporiadali na počesť boha Jupitera. Tento rok nemôžeme považovať za začiatok originálnej rímskej literatúry, keďže spočiatku iba preberala diela gréckych autorov a prekladala ich do latinčiny. Samostatný rozvoj rímskej literatúry začal až o niekoľko desaťročí neskôr. Rímska literatúra sa vyvíjala postupne. Celkovo by sme mohli dejiny rímskej literatúry rozdeliť na tri časti: Archaické obdobie (240-81 p.n.l), v tomto období sa najviac vyvinula rímska dráma, potom prišiel na rad prudký rozvoj rímskej prózy tzv. Zlaté obdobie rímskej prózy (81-31 p.n.l.). Ako posledná sa rozvíjala rímska poézia, ktorá dosiahla svoj vrchol za vlády Augusta (31 p.n.l – 14 n.l.). Obdobie vlády Augusta, prvého rímskeho cisára sa zvykne nazývať aj zlatým vekom rímskej poézie. Pre rozvoj literatúry neboli v Ríme vždy priaznivé podmienky. Venovať sa literárnej činnosti, inej ako bolo spisovanie historických udalostí, ktorej sa väčšinou venovali senátori, nebolo hodné rímskeho občana. Rimania nemali dve storočia od vzniku rímskeho dramatického umenia postavené ani vlastné divadlo. Prvé divadlo dal postaviť až v roku 55 p.n.l. Gnaeus Pompeius. Rimania vnímali drámu i divadlo iba ako súčasť osláv a triumfov. Veľké uznanie si vydobyla próza. I keď jej význam dáva vyniknúť prevažne pri odborných témach, mala veľký význam pri formovaní rímskeho rečníctva. Prozaická činnosť však bola vždy druhoradá popri štátnickej, ktorú si Rimania nadovšetko ctili. „Záľube vo filozofii môžeme dopriavať iba toľko času a usilovnosti, koľko zostane pri povinnosti a práce verejnej“ (¹)

Ako sme už spomenuli vrcholný rozkvet rímskeho básnictva nastal za vlády Augusta. Vznikla tzv. Mladorímska škola, ktorá najväčší dôraz kládla na formu básne. Jej rozvoj podporovali rôzne hospodárske, ale aj politické okolnosti. Sám Augustus bol veľkým podporovateľom umenia. „Mal umelecké vzdelanie i umelecký cit a ako politik správne chápal vplyv umenia a umelcov.“ (²) V niektorých prípadoch využil umenie ako nástroj, podporujúci jeho politiku. Ľudia uznávajúci veľkých umelcov ako boli Horatius, Vergilius, Tibbulus a Ovidius uznávali aj cisára, ktorý podporoval ich umeleckú činnosť. Sám Augustus sa pokúšal napísať tragédiu Aiax, o hrdinovi trójskej vojny.

Dielo však nedokončil, lepšie povedané nebol spokojný s jeho výsledkom a tak prenechal básnickú činnosť iným. Augustus sa veľkou mierou zaslúžil na tom, že sa nám zachovala Vergiliova Aeneida. Básnik, ktorý považoval svoje dielo za nedokončené, prikázal vo svojom závete Aeneidu zničiť. Na osobnú žiadosť Augusta vydali Aeneidu jeho dvaja priatelia Lucius Varius a Plotius Tukkus. Stojí za zmienku, že Vergilius sa osobne poznal s Augustom a neraz sa nepriamo vo svojich dielach zmieňoval o Augustovi a jeho činnosti (predovšetkým v dobách, keď ešte Augustus bojoval s Antoniom a v Aeneide). Ďalším veľkým básnikom, ktorý sa priklonil na Augustovu stranu bol Horatius. Horatius sa venuje aj iným typom básniam, než boli oslavné básne, predovšetkým problematike individuálneho života. Nedá nám nespomenúť aj najväčšieho prozaika tých čias, ktorým bol Titus Livius. Jeho Dejiny sú cenené nielen po prozaickej stránke, ale v niektorých prípadoch aj po historickej. Veľký význam pri formovaní rímskej poézie mala epikurejská filozofia, ktorá učila, že človek by sa mal tešiť zo života a užívať všetko, čo život dáva. Rím sa stal za Augusta centrom politického i kultúrneho života. Zakladajú sa nové verejné i súkromné knižnice, vzrastá počet spolkov, kde čítajú poéziu. Reformátorská činnosť Augusta zameraná predovšetkým na obnovu starých tradícií a cností ako aj na upevnene rodiny a občianskeho kolektívu bola podporovaná prózou a poéziou.